pondelok 19. marca 2018

35. máj alebo Konrád cvála do Oceánie

Pojinko odporúča:




35. máj alebo Konrád cvála do Oceánie - Erich Kästner


Tak sa zdá, že pekne postupne nám tu povydávajú celého Kästnera! Táto knižka sa v slovenskom preklade objavuje vôbec prvý raz! A aká je, okrem toho, že tradične výborná, ako sa dá od Kästnera čakať?
Je tu vážnosť i humor, ale v opačnom pomere, než sme zvyknutí z jeho ostatných a známejších kníh. Teda veľa, veľa, veľa humoru, od úplného začiatku až po samotný koniec, dalo by sa povedať, že je to humoristický román pre deti, a len sem-tam, zato však s mimoriadnou účinnosťou tu sú porozsievané podnetné témy volajúce po tom, aby ste sa nad nimi zamysleli.
Ale hlavne, príbeh je od začiatku do konca fantastický, priam až absurdný. Je tak úplne odlišným od ostatných, realistických príbehov pre deti, ktorými sa autor preslávil. Ale môžem konštatovať, že i tento druh príbehov zvláda spisovateľ s bravúrou sebe vlastnou. 
A o čom to je konkrétne? Nuž, ak si pamätáte na snovú pasáž z Emila a detektívov, tak budete v obraze. V podstate sa jedná o literatúru nonsensu nie nepodobnú napríklad takej Alici v krajine zázrakov. Iste, máme tu chlapca a aj dej je celkom iný a nápady nové, ale je to dobrodružstvo na podobný spôsob. Dobrodružstvo, do ktoré sa vstupuje cez čarovnú skriňu, nepripomína vám to niečo? Veru, možno sa pán Lewis inšpiroval...

A k príbehu samotnému:
Školák Konrád trávi deň u svojho obľúbeného pojašeného strýka, ale nemá dobrú náladu, pretože má napísať sloh o Oceánii. To preto, aby si potrénoval predstavivosť, ktorú vraj nemá bohvieakú. Tak sa teda tej úlohy zhostí. Spolu so svojím strýkom a cirkusovým koňom, ktorý vie jazdiť na kolieskových korčuliach sa vydávajú na opačný koniec sveta. Navštívia krajinu lenivcov, olympiádu plnú osobností minulosti - pozor na Napoleona a Cézara!, prevýchovný tábor pre zlých rodičov či veľkomesto budúcnosti. A ešte oveľa viac! Až kým konečne nedorazia do vytúženého cieľa. Ale beda, je už sedem hodín a doma musia byť ešte pred večerou!!!

Táto knižka je presne rovnako bláznivá ako jej názov. Veru, takéto niečo je možné zažiť len vo štvrtok na 35. mája!


info:
ilustrácie: Horst Lemke (dokonalé, milé a vtipné čiernobiele ilustrácie, ktoré sú pôvodné)
vydal: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016
počet strán: 142
trošičku širší formát, ako je zvykom u Kästnerových knižiek, pevná väzba
vek: 9+
väčšmi pre chlapcov, ale iste zaujme aj dievčatá

pondelok 12. marca 2018

Dávidkov denník

Pojinko upozorňuje na knižku:






Dávidkov denník - Dávid Rubinovicz


Síce Pojinko túto knižku priamo neodporúča každému dieťaťu, lebo nie je to nič pre slabé nátury (pritom v knižke nie je nič drastické, ale je to tak veľmi, veľmi smutné svedectvo o hroznej dobe, že z toho až srdce zabolí), no myslí si, že deti od určitého veku už môžu, ba mali by poznať aj takýto druh literatúry. 

Pojinko sa tomu venoval dokonca už dvakrát: TU a TU. Ale dodatočne sa mu dostala do rúk ešte táto kniha.

Iste vás zaujme už len tým, že nie je ani byľka, ani máčny máčik fikcie. Toto je skrátka a dobre denník židovského chlapca, ktorý si viedol počas Druhej svetovej vojny. Dávidko bol rovnakým dieťaťom ako ste Vy, mal ale tú smolu, že zlí ľudia, ktorí mali vtedy moc si jednoducho povedali, že Židia sú menejcennou rasou a koho takto označili, ten bol často usmrtený. Ani Dávidko sa nedožil konca vojny. Našli sa po ňom len jeho denníky, päť útlych zošitov, ktoré takto vychádzajú knižne. Nie je to možno také známe, ani tak obsiahle dielo, ako slávny Denník Anny Frankovej, ale je podobné v tom, že verne zachytáva otrasné časy štyridsiatych rokov a hrôzy vtedajšieho režimu očami dieťaťa - mladého človeka v puberte. Pritom Dávidko píše skôr ako nezúčastnený pozorovateľ, neodsudzuje, zväčša ani nehodnotí, len opisuje to, čo videl a prežíval. Z jeho obyčajného a pritom vrúcneho priania, aby mohol chodiť do školy (židovské deti a židia všeobecne vtedy nemohli nič, dokonca ani len navštevovať školy), tak ako jeho rovesníci, je (ne)jednému až do plaču...

Viacerých mladých čitateľov zaujíma história a toto je výborný prostriedok ako sa o týchto temných časoch môžete dozvedieť. Je to doba verne zachytená perom Vášho vrstovníka. Takto to bolo. A viete si predstaviť seba na jeho mieste? Ja to radšej ani nechcem skúšať... Dúfam, že sa už nikdy nič ani len vzdialene a ani len v omnoho slabšom prevedení nezopakuje. Existuje jeden recept na to, ako tomu zabrániť. Napríklad aj to, že od istého veku je potrebné mladého človeka citlivo oboznámiť aj s touto hroznou kapitolou dejín. Z toho dôvodu si myslím, že čítanie takýchto kníh by malo byť v istom ročníku povinné. Najlepšie v tom čase, keď sa z detí stávajú mladí dospelí. Utrpenie, ak je správne uchopené, môže človeka šľachtiť, a my, čitatelia, so záujmom precítime len nekonečne vzdialenú bolesť a strach, čo musel prežívať Dávidko. Toľko podstúpiť môžeme. Mali by sme!
Knižka je zacielená predovšetkým na mladého človeka, ale je to čítanie vekovo smerom nahor neobmedzené.

Vydavateľka a spisovateľka Kveta Dašková text denníka doplnila komentármi a vysvetlivkami, aby tak každému osvetlila to, čo bola vtedy pre Dávidka bežná realita, ale dnešný moderný čitateľ, pokiaľ neoplýva znalosťami z histórie, by nepochopil.


Tak, milí čitatelia... čítajte, nech sa história nemusí opakovať!


info:
ilustrácie: Katarína Slaninková (expresívne, až expresionistické ilustrácie (viď. obálka), ktoré nemožno nazvať peknými - ale ani také nemajú byť! - ale výborne dokresľujú bezútešnú atmosféru)
vydal: Q 111, 2016
počet strán: 96
klasický formát, pevná väzba
vek: 12+
pre chlapcov aj dievčatá

utorok 6. marca 2018

Rozhovor s Janou Šimulčíkovou

Pojinkovo najzaujímavejšie interview!



Pojinko sa až červená a pýri, veď sa mu podarilo nadviazať kontakt so známou a významnou, obľúbenou a skúsenou autorkou. Nie je to nikto iný ako Jana Šimulčíková! Autorka Kufru na kolieskach, knihy, ktorá Pojinka veľmi zaujala.






Janka, smie Ťa Pojinko oslovovať takto kamarátsky, hoci je medzi nami väčší vekový rozdiel a Ty si úspešná spisovateľka a ja len červík-knihomoľ? Joj, a už som Ti stihol aj potykať! Takto negalantne! Môže to tak už ostať? Súhlasila by si? Pre Pojinka by to bola veľká česť…


Pojinko mi tykať môže. Ale kto sa to skrýva za Pojinka? Zodpovednosť za tento rozhovor má mať nejaký červík? :) A za koho sa schovám ja, aby som neniesla kožu na trh? Je to spravodlivé? Našťastie, neskrývam svoju identitu. A tak, Pojinko, pýtaj sa, na čo chceš!

Téééda, Janka, hneď v prvej odpovedi si ma dostala na lopatky (má červík lopatky???). Pojinko teda poodhalí trochu závoj tajomstva, ktorý ho obostiera a prezradí, že má dobrého priateľa Gorana Lenča, ktorý za neho píše tento blog. Ale to len preto, lebo ako červík nemá Pojinko ručičky a sám by si neporadil :).

Janka, Pojinko už spovedal kadekoho, autorov viac i menej populárnych, ale vždy dobrých, a Ty nielenže patríš do tej prvej kategórie, ale spomedzi všetkých, s ktorými sa mohol Pojinko rozprávať, sa spolu s pani Boženkou Lenčovou venuješ spisovateľskému remeslu najdlhšie. Prezraď Pojinkovi i našim čitateľom, koľko knižiek si napísala. A ktorá bola Tvoja prvá a ktorá zas posledná? A... vieš to vôbec takto presne, alebo dáva Pojinko hneď od začiatku ťažké otázky?


Mám tu vymenovať všetky svoje knižky? Ich názvy a poradie, rok vydania neviem naspamäť. Musela by som si to odniekiaľ vyhľadať alebo vygúgliť (rovnako, ako by to urobil Pojinko, keby sa mu chcelo :) ). Viem, o čom hovorím. Ako novinárka som v 80. rokoch minulého storočia uverejnila okolo dvesto celostranových rozhovorov v rubrike „Umelci medzi nami“ v Nedeľnej Pravde a predtým viaceré i v Slovenke. Základné údaje o spovedanej osobnosti (boli to národní a zaslúžilí umelci) som musela v úvode (perexe) uviesť naštudované ja, aby sme v rozhovore nestrácali čas faktografiou.
Celkove mi vyšlo 19 pôvodných kníh (poézia pre deti i dospelých, próza pre deti, dievčenské romány aj romány pre dospelých) a rovnako aj vyše 20 titulov, ktoré som preložila z nemčiny. Prvou knižkou bolo leporelo Široká cesta, úzky chodníček, nasledoval román Dievča s bocianími nohami, atď. Vlani (pred Vianocami 2017) mi vyšli poviedky pre deti Kufor na kolieskach, ale dúfam, že to ešte nebola moja posledná knižka, lebo mám rozpísané viaceré rukopisy.


Fúha, to je úctyhodné číslo, ktoré sa, dúfam, bude ešte rozrastať!

Zaujímavé na Tvojej tvorbe, a nakoniec aj na Tebe samotnej, ako autorke, je to, že máš taký široký záber. Píšeš pre deti, pre mládež, pre dospelých... venuješ sa próze aj poézii, ako sme sa dozvedeli. Čo z toho Ti vyhovuje najviac? Pre koho najradšej tvoríš?


Bolo to tak, že v jednej etape som sa viac venovala jednému žánru a v druhej druhému alebo súbežne viacerým. Rozptýlenosť viacerými smermi však vedie k priemernosti vo všetkom. Vyniknúť spravidla môže len majster v jednom odbore. Ale mohla som si to dovoliť? Postupne sme mali štyri deti, a keďže "rovnostársky" mzdový systém bol nastavený tak, aby  dvaja rodičia okrem seba slušne uživili dve deti, museli sme sa obracať. Bola som zamestnaná a to znamenalo chodiť do práce a plniť redakčné úlohy. Do Nedeľnej Pravdy som okrem  spomenutých rozhovorov (každý druhý týždeň) písala príhovory, besednice, fejtóny, riporty, recenzie (tie aj do literárnych časopisov) a popritom som na prilepšenie robila aj rozličné fušky, ktoré nemali nič spoločné s knižnou literárnou tvorbou. No ak človek, ktorý mal písanie v náplni práce, plus rodinu a domácnosť, písal dobrovoľne (pre seba), ešte aj vo voľnom čase... nie je to fanatizmus alebo niečo horšie?

Je! Ale ten najkrajší aký len môže byť :)
Venujme sa však knihám pre deti a mládež, veď im je určená Pojinkova knižnička. Prezraď nám, ak to nie je tajné, odkiaľ čerpáš svoje námety? Pretože sa zdá, akoby ich písal sám život, také sú čitateľovi blízke, až natoľko sú realistické a uveriteľné. Ale potom sa opäť pozrieme na obálku knižky a tam vôbec nie je uvedený nejaký "život", ale Jana Šimulčíková! Ako to, že tak verne dokážeš podať svoje príbehy? A teraz sa bojím, že toto už tajné bude.


Akéže tajné? Nič netajím, ale aj pre mňa je tajomstvom, ako a kedy (niekedy aj po dlhšom neplodnom období) mi zrazu vyskočí téma v podobe neodolateľného impulzu: Píš! A ja píšem, už to frčí, akoby mi to niekto diktoval. Markantné to býva najmä v poézii. Do detských veršov, keď mi horel termín, som sa niekedy nútila večer unavená a zaspávala som s hlavou na stole medzi dvoma rýmami. Inokedy však básnika naozaj, ako sa hovorí, "kopne múza" a báseň sa vynorí hotová do tej miery, že stačí ju zapísať a nič už na nej nemeniť. Horšie je, ak si ju v tej chvíli autor nemá kam alebo nemá kedy zapísať a už ju z pamäti nevyloví.


Tvoja kniha Dievča s bocianími nohami je už kultovou. Pred pár rokmi uzrelo svetlo sveta nové vydanie tohto, kedysi tak obľúbeného titulu a oslovilo dnešnú generáciu tínedžeriek rovnako ako predtým, v osemdesiatych rokoch, ich mamy. Vraj je ale nová verzia prepracovaná. Pojinko mal na brušku len túto aktuálnu verziu, povedz nám, v čom sa líši od originálu? A priblížila by si nám vznik a osud tejto malej knižnej legendy?


Rozdiel je v tom, že v pôvodnom vydaní bol román vyrozprávaný v tretej osobe a v druhej verzii v autentickejšej prvej osobe a že sa zmenili niektoré reálie na bližšie dnešku. Okrem Dievčaťa s bocianím nohami mám ešte ďalšie tri dievčenské romány Na hojdačkeNebuď labuť, (zážitky óperky z Austrálie) a Kukučie mláďa. Všetky tri vyšli už v tomto storočí a tisícročí aj v českom preklade a v takých nákladoch, o akých sa nám teraz ani nesníva. Neviem, či sú horšie alebo lepšie ako Dievča s bocianím nohami, ktoré - to uznávam - je citovejšie, lebo práve vtedy aj mne, už nie najmladšej, zomrel otec. Niektoré detaily sú z môjho života, ale dej s tou sestrou, mamou atď. je vymyslený.


Tu si mi nahrala na smeč, lebo ďalšia otázka znie:

Hovorí sa, že každá knižka je tak trocha životopisná a hlavná postava má zakaždým niečo spoločné so svojím autorom Myslíš, že to platí? Ako je to v Tvojom prípade?


Knižka má nielen slovnú zásobu a štýl autora, ale aj jeho skúsenostné, myšlienkové, citové zázemie. Nemôže písať o niečom, čo aspoň v predstavách nezažil alebo empaticky neprecítil. Aj prostredie, v ktorom sa dej odohráva, musí dôverne poznať. Manžel ešte pred naším zoznámením mal pohnutý život. V rodnej dedine dvakrát vyhoreli, istý čas pracoval (pre mňa, milovníčku slnka to je nepredstaviteľné) pod zemou v bani. Mohol z toho byť román na vtedajšiu štátnu cenu. Ale nevedela by som napísať niečo, čo poznám iba z druhej ruky. A pokiaľ ide o tie postavy a ich podobnosť s autorom, mám výhodu svojho veku a dobrej zážitkovej pamäti. Žiadna moja literárna postava mi - ako sa hovorí o deťoch - nevypadla z oka, ale čosi zo mňa aj v jednom románe môže mať dieťa, dospievajúce dievča, matka v strednom veku, babka, ba už aj prababka. Všetko mám odvodene zažité a preto je to asi živé.


A prichádza otázka, ktorej sa žiadny spisovateľ nevyhne: k akej zo svojich kníh máš najsrdečnejší vzťah? Vedela by si vybrať iba jednu?


Najsrdečnejší? A čo ak sa priznám, že po vydaní a skontrolovaní svoje knihy nečítam (okrem básní)? A to najmä, ak tam nájdem tlačové chyby, ktoré aj pri tretej kontrole pred vydaním unikli mojej pozornosti, lebo zakaždým som niečo preštylizovala a narobila nové chyby. Básne, to je pravda, sú mojou srdcovou záležitosťou, ale musela by som ich vyberať zo všetkých zbierok a viac ako 20 by ich asi aj s najnovšími, ešte nevydanými, nebolo.


V jednom krásnom rozhovore (Pojinko predsa len trochu snoril po internete a gúglil) si uviedla, že čo sa písania týka, začala si práve básničkami a ešte ako dieťa. Možno naše malé interview bude čítať aj čitateľ, ktorý túži byť spisovateľom... Určite by mladých ľudí, ktorí majú takéto ambície, zaujímalo, aké boli Tvoje spisovateľské začiatky., Porozprávala by si nám o nich niečo bližšie?


Mám sa opakovať? Už po koľký raz? Bolo to jednoducho vo mne. Nič iné okrem písania, počnúc slohovými úlohami v škole, ani neviem. Tak čím som sa mala živiť? Od novinových článkov k románom však ešte bolo ďaleko a básne som písala len sporadicky, keď sa mi veľmi žiadalo. Slovenčinárka, ktorá mi do pamätníka napísala: "Verím, že z Teba vyrastie spisovateľka," sa toho nedožila. Na to, ako sa stať spisovateľom, musí prísť každý sám. Nie je na to ani akadémia, akú majú výtvarníci, ani konzervatórium, ktoré majú zas hudobníci a roztrasený je aj rebríček hodnôt. Móda víťazí nad vkusom, prázdna forma nad možným obsahom. K rozpoznávaniu hodnôt by nádejného spisovateľa mala priviesť sila, akou je talent, derúci sa von - aj napriek tomu, že z písania náš človek zbohatne len veľmi, veľmi výnimočne a musí v tom byť aj niečo navyše, podstatnejšie ako talent. V dôsledku aj toho zrejme dnes spisovateľ v národe nepožíva niekdajšiu úctu.


Veď to... Dnes sa na Slovensku asi nedá byť spisovateľom z povolania, alebo je to aspoň mimoriadne náročné, veď drvivá väčšina spisovateľov píše popri inom zamestnaní. Ja viem, že tie Tvoje boli mimoriadne zaujímavé (ako hovorím, zahral som sa na detektíva, hoci mi to príliš nejde). Ale náš čitateľ o nich zrejme nič nevie! A možno nejakou informáciou a prekvapíš aj samotného Pojinka - vyzvedača.


U mňa literárna činnosť nešla na úkor zamestnania. Naopak, nechcela som v kvantite ani kvalite výkonov zaostávať za redaktormi mužmi a ženami bezdetnými alebo s už odrastenými deťmi. Nemohla som cestovať za reportážami, a tak mi prischla tzv. čierna robota v podobe literárnej dvojstrany, na ktorú som každý týždeň objednávala, vyberala a redigovala príspevky: jednu pôvodnú novú slovenskú a jednu zahraničnú prekladovú poviedku plus stĺpec básní. Myslím, že zo všetkého, čo som robila, táto propagácia slovenskej literatúry v novinách, ktoré v tom čase vychádzali v náklade 600 000 výtlačkov, bola najzáslužnejšia.
Ako 54-ročnú ma z titulu viacdetnej matky poslali do dôchodku, ale aj potom som ešte popri dôchodku takmer desať rokov bola zamestnaná a literárnej tvorbe som sa mohla intenzívnejšie venovať až v ďalšom desaťročí po šesťdesiatke, keď mi vyšla väčšina mojich kníh a takmer všetky preklady.
V súčasnej etape si najviac cením svoju poéziu pre dospelých. V nej som najautentickejšia a v skratke môžem vysloviť, na čo by som v próze potrebovala niekoľko strán.


Nuž, Pojinko poéziu miluje a rád si doberie zameškané; takže si vyhľadá Tvoje zbierky. A ešte pred našou rozlúčkou tradičná otázka: aké sú Tvoje ďalšie spisovateľské plány, nespomínala si, že už máš čosi rozvrhnuté?


Nielen plány, ale aj čosi hotové už mám. Len nájsť sponzora, aby som sa dočkala vydania ďalšej knižky.


Milá Janka, v najlepšom treba prestať, preto Ti Pojinko Veľmi ďakuje, že si si našla čas na rozhovor a do budúcna Ti praje veľa zdravia, veľa nápadov a veľa ochotných vydavateľov! A nejakého dobrého a žičlivého sponzora!

sobota 3. marca 2018

Kufor na kolieskach

Pojinko odporúča:





Kufor na kolieskach - Jana Šimulčíková


Jana Šimulčíková, Jana Šimulčíková... áno, je to známe meno v slovenskej literatúre, ale kde sa s ňou Pojinko už stretol, v akej knižke? Tak si hútal a rozumoval, keď jastril spoza svojich dioptrií na zábavnú obálku knihy Kufor na kolieskach. A potom si spomenul - No jasné, veď už som mal tú česť s týmto preveľmi zaujímavým počinom: Cestovanie časom.
Záujem o nový úlovok teda u mňa iba vzrástol.
A hoci sa hovorí, že knihu neslobodno súdiť podľa obalu, Pojinko sa prizná, že tak často robí, lebo hoci výnimky potvrdzujú pravidlo (ach, to sa nám s tými prísloviami roztrhlo vrece :D), veru pričasto to funguje. No a ako je to v tomto prípade? Iste, v knižke sú aj zábavné momenty, ale nie je to vonkoncom nič smiešne, humoristické, nič strelené, trafené, uletené ani pojašené, ako by sme mohli usudzovať na základe ilustrácie. Ale v zmysle kvality... potom áno, je to dobrá, kvalitná kniha či naozaj knižka, keďže nie je nijako dlhá ani široká. Ale bystrozraká je, to hej!

A o čo tam ide, čo v nej je, pýtate sa?
Stručne: je to zbierka poviedok zo života detí. 
Obšírnejšie: kniha obsahuje dve dlhšie a niekoľko kratších poviedok, ktoré sú navzájom dejovo nezávislé (len niektoré veľmi voľne prepájajú postavy vyskytujúce sa v nich), no sú si podobné zameraním a spája ich spoločná téma, a hoci je rukopis skúsenej autorky ľahko identifikovateľný a výrazný, napriek tomu v jednotlivých príbehoch mení spisovateľka literárny štýl. Prispôsobuje ich totiž rozprávačovi, ktorý môže či nemusí byť zároveň aj hlavnou postavou, čím ich veľmi ozvláštňuje. A je prakticky jedno, či je to rozprávanie v prvej alebo v tretej osobe, teda či je to rozprávačská poloha JA alebo ON, dokonca nezáleží ani na tom, či je hlavným hrdinom chlapec alebo dievča, či je hlavná postava dieťaťom alebo tínedžerom, vždy je to rozprávanie autentické, uveriteľné a pútavé. Autorka má báječnú, priam úžasne úžasniacku schopnosť vcítiť sa do svojich postáv.
Ha! Vedela by sa takto vcítiť aj do červíka, alebo si svoju schopnosť vyhradzuje iba pre ľudí!? Každopádne, červík Pojinko zistil, aké to je byť dieťaťom či dospievajúcim so všetkým strasťami, útrapami ale i radosťami, ktoré ten vek sprevádzajú. Avšak povedzme si to rovno, zápletky zdôrazňujú najmä problémy, nič gýčovo ľúbivé a nasilu optimistické nás nečaká. Tu sa hodí ďalšie príslovie: Život nie je prechádzka ružovou záhradou.

Tu sa pani spisovateľka ukázala byť aj skvelou psychologičkou, pretože chápe potreby a prežívanie malých, menších i tých trochu väčších. A nie je podstatné či to sú to len také malé detské trápenia, alebo skutočné a poriadne starosti, ktoré bohužiaľ nejedno dieťa kvária. Napokon, kto by podceňoval aj tie zdanlivo "malé" detské trápenia?! 
A veru nie je pre dospelákov dobrou vizitkou, že dnes sú deti čoraz častejšie vystavené rôznym spoločenským a medziľudským nešvarom, napríklad také rozvody... A to nie je len tak... To nie je len jediná udalosť, veď takému rozvodu niečo predchádza a niečo zas po ňom musí nasledovať. Ako to také dieťa asi vníma? Našťastie autorka dáva priestor i dobrým koncom! Dobré konce, napokon, môžu byť aj v reálnych životoch, veď práve veľkým kladom knihy je jej realistickosť, bez toho, že by to knihu robilo menej pútavou, či naopak príliš drsnou, to vôbec nie. 
Záleží len na nás. Ak sa mám zase uchýliť k prísloviu: Ako si kto ustelie, tak bude spať. A najlepšie ako kompletná rodina, kde vládne súzvuk a porozumenie. 

Poznámka na okraj, či vlastne uprostred: Pojinko by si mal asi nájsť nejakú červíčicu, pravda? :)

Autorka kladie veľký dôraz na ľudskosť a vyzdvihuje ideálne, pardon, normálne, pretože by to malo byť normálne; vzťahy. Či už tie medzi deťmi a ich rodičmi alebo trebárs medzi babkou a vnukom alebo i detskú lásku...

Túto knižku by si mali prečítať nielen detskí čitatelia, ale Pojinko by ju navrhol ako povinné čítanie i pre dospelých! Možno by sa tak predišlo mnohým nepríjemnostiam a viacerí by sa nad sebou zamysleli...

Škoda len častých preklepov v texte, ale ani tie vonkoncom neuberú nič na zážitku z čítania hodnotnej a trúfnem si povedať; vysokej literatúry.


info:
ilustrácie: Anna Gajová (škoda, že vnútri sú ilustrácie čiernobiele, lebo hoci mám čiernobiele ilustrácie rád, tu tieto až tak nevyniknú, zato tie farebné na obálke a na predsádke knihy sú super)
vydal: Regent, 2017
počet strán: 128
klasický formát, pevná väzba
ideálny čitateľský vek: okolo 11 rokov
pre dievčatá aj chlapcov, no aj pre ženy a mužov!