Rozhovor s Martou Hlušíkovou

Pojinkovo supišné intervjúúú

s Martou Hlušíkovou 

Pani Marta je nielen skvelá autorka, je to aj veľmi milý človek. Pojinko si nesmierne váži, že mu tak vecne a zároveň humorne odpovedala na všetky jeho otázky. Na chvíľu som si pripadal ako v jej knižke! Ako by som sa tam skutočne ocitol. Dúfam, že sa aj Vám bude náš rozhovor páčiť.

Marta, ahoj! Pojinko bol veľmi poctený, keď si s Tebou mohol potykať. A s takou spisovateľskou veličinou!!! Veru, veru, teším sa na každú Tvoju knižku skoro tak, ako by som bol Tebou J. Ale ešte neviem ako Ťa mám osloviť, keď Ti chcem povedať nejako milo. Martuška? Martička? Prezraď, nevadí Ti také zdrobňovanie? Pojinko miluje zdrobneliny. Viem, že by sa to s nimi nemalo preháňať, ale ja si skrátka nemôžem pomôcť! Povedz nám teda ešte na úvod; aký máš vzťah k zdrobnelinám, ako ich využívaš vo svojich knižkách a čomu by sa mal autor v ich prípade vyvarovať.

Pojinko, veď ja ani nebudem spať, keď Ty takto pekne okolo mňa... Raz za čas zdrobneniny dobre padnú, takže pokojne ma oslovuj takým menom, aké ti príde na jazyk (ozaj, majú červíčky jazyk?). Pokiaľ však ide o zdrobneniny v mojich textoch, príliš nimi neplytvám, lebo to je lacná pozlátka. Autor sa ňou často líška čitateľovi a nadbieha mu, ale dieťa ho odhalí. Nepáči sa mi žiadne ťuťuli-muťuli. Pre mňa ako autorku kníh pre deti je dieťa rovnocenný partner. Idem až tak ďaleko, že ja sama som pri písaní dieťaťom. Keby si vedel, Pojinko, koľko detstiev som ja už takto prežiláááá!

To verím! Veď možno aj toto je jeden z dôvodov, prečo mám tak rád knihy pre deti.

Dlhšie som už na svojom blogu neuverejnil rozhovor so spisovateľom detskej literatúry. Minulý rok to bolo s Peťom (Karpinským) a Vašom (Šuplatom). Ak ale nepočítam prevzaté interview so zahraničnou autorkou Michelle Paverovou, budeš Pojinkovou prvou dámou. Pritom ženy ako autorky v rámci detskej literatúry dominujú... V tejto oblasti počtom prevažujú nad mužmi a ich tvorba je minimálne rovnako kvalitná.  Pojinko už dlho dumá čím je táto prevaha žien spôsobená. Pomôžeš mi odhaliť túto záhadu?

(A červíčky veru jazyk nemajú, zato Pojinko má žiarivý úsmev J)

Prvá Pojinkova dáma! To znie tak vznešene. Asi by som Ti za to mala kúpiť syr, aby si sa mal ako červík v syre. Vedel si, že sa to takto hovorí, však? So ženami – autorkami pre deti to možno bude tým, že v rodinách otcovia väčšinou pracujú a mamy sú s deťmi. Majú viac času na to, aby spoznávali ich detskú dušičku, priania a sny. A pretože mnohé mamy sú kreatívne, hádžu to rovno do počítača a potom sa nestačíme čudovať. Ale ja poznám aj veľa výborných mužov, ktorí píšu pre deti: Roald Dahl, Jo Nesbo, Daniel Hevier, Ľubomír Feldek, Peter Karpinský, Ján Milčák a... héj! Pojinko! Vylez z toho syra! Chcem Ti ešte povedať, že aj Roman Brat a Valentín Šefčík sú výborní! A mnohí ďalší.

A veru som ten slovný obrat nepoznal. Ale mimoriadne sa mi páči. Budem ho s Tvojím dovolením používať, veď v tomto syre sa mám tak báječne! A musím uznať, že máš pravdu, tí autori, ktorých si menovala sú stobodoví. Ale teraz sa idem prehrýzť k ďalšej otázke.

Náš národ sa môže hrdiť, ba priam pýšiť celou plejádou autoriek svetovej úrovne. Krista Bendová, Mária Ďuríčková, Jaroslava Blažková. Čítala si v detstve ich knihy? , Ktorá je Tvoja najobľúbenejšia? A povedz, kto z tejto Veľkej trojky Ti najviac „sadne“?

Zo slávnej trojky ma asi najviac oslovila Jaroslava Blažková, hoci všetky autorky, ktoré si spomenul, sú vynikajúce. Z Blažkovej knižiek ma vtedy zaujali dve: Tóno, ja a mravce a Ohňostroj pre deduška. Hoci boli napísané pre vtedajšie deti – a to sú dnešní dôchodcovia! – sú také nadčasové, že sa v nich nájde aj dnešné dieťa a ten časový rozdiel mu neprekáža. Som rada, že Vydavateľstvo Q111 vydalo Blažkovú v modernej úprave s výbornými ilustráciami. Tie texty nešuštia papierom, ako sa to stáva aj dnes niektorým knihám. Ale to je už iný problém.

Téééda, pojinko má práve rozčítanú knižku Tóno, ja a mravce! Nie si ty náhodou telepat?

Myslíš, že teraz nám vyrastá podobne silná generácia autoriek? Andrea Gregušová, Gabriela Futová, Mária Lazárová, a... Marta Hlušíková? Čítaš aj knižky od svojich konkurentiek? Alebo ich považuješ skôr za kolegyne? A prezraď našim čitateľom, kamarátiš sa s nejakou z nich?

Máme dobrú a silnú generáciu autoriek pre deti. Ešte by som pridala Toňu Revajovú, rysuje sa aj Zuzana Štelbaská. Jasné, že čítam knižky aj týchto autoriek, je to pre mňa česť zoznámiť sa s ich svetom. Sú to kolegyne, určite nie súperky. Osobne sa poznám s Gabikou Futovou, Toňou Revajovou, s Martou Šurinovou, Katkou Mikolášovou, Hanou Koškovou a mnohými ďalšími.

Ako si správne poznamenala, tých kvalitných autoriek je veru omnoho viac. Máš zo súčasných spisovateliek, ktoré sa angažujú v tvorbe pre deti, niekoho obľúbeného? A nech sme demokratickí, kľudne prihoď aj autora. Aspoň budú mať naši čitatelia nové tipy.

V posledných dňoch som objavila Zuzku Štelbaskú a jej príbehy, ktoré deťom približujú nádherný svet prírody vtipným a hravým spôsobom. Dobre sa mi číta Gabika Futová, deti určite poznajú väčšinu jej knižiek. Mne sa však najviac páčila jej poviedka Trapoška. Je v zborníku (podľa tejto poviedky mu aj dali názov), ktorý vyšiel v roku 2008 vo vydavateľstve Perfekt. Ale zdá sa, že ho možno už objaviť iba v knižniciach.

Nevadí, aspoň to bude pre nás dobrodružstvo, keď budeme snoriť a pátrať po tom zborníku.

Teraz trošku odbočím od témy, ale zaujíma ma, čo si myslíš o spisovateľských dvojiciach? Išla by si do takej spolupráce? Dokázala by si tvoriť tímovo?

Gabika Futová a Roman Brat sú takouto dvojicou. Určite je to napínavá situácia pracovať takýmto spôsobom. Áno, rada by som si vyskúšala tento zaujímavý spôsob tvorivej spolupráce.

Určite vzniká aj špecifický vzťah medzi autorom a ilustrátorom. Pri detskej literatúre to platí dvojnásobne. Azda aj v takomto prípade sa dá hovoriť o tímovej práci. Všimol som si, že ilustrácie v Tvojich knižkách krásne dopĺňajú text a sú funkčné. Máš nejakého dvorného ilustrátora? S kým sa Ti najlepšie spolupracuje a do akej miery máš kontrolu nad vznikajúcimi kresbami? Či si zástancom umeleckej voľnosti a tvorivej slobody?

Ilustrácia je pre detského čitateľa veľmi dôležitá. Pamätám si, ako pozorne som skúmala Benkove ilustrácie v Dobšinského rozprávkach. Ako ma nadchýnali tie obrázky plné farieb, smútku aj radosti! Moje knižky mali rôznych ilustrátorov: Tomáša Klepocha, Tatianu Žitňanovú, Martina Kellenbergera, Katarínu Ilkovičovú, Evu Švrčkovú, Veroniku Klímovú, no hlavne Alenku Wagnerovú, ktorá mi ilustrovala štyri knihy, tri z nich boli za ilustráciu ocenené. Cenu získala aj Eva Švrčková, zásluhou ktorej sa moja knižka Môj dedko Rýchly šíp stala Najkrajšou knihou Slovenska 2013 a medzinárodná porota v Mníchove ju vybrala do svetového katalógu kníh pre deti The White Ravens za rok 2015. Takže sa mi podarilo stať sa bielou vranou J Všetkých mojich ilustrátorov vyberali väčšinou editori jednotlivých vydavateľstiev, akurát Martina Kellenbergera som si vyboxovala sama (ach, prepáč, nemáš ruky, Pojinko, nedokážeš to tak precítiť). Jednu z mojich kníh som si ilustrovala sama, lebo vydavateľ zneužil moju slabú chvíľku a dotlačil ma k múru. Som, samozrejme, vyznávačkou tvorivej slobody a umeleckej voľnosti.

Ci prďo!!! Pojinko tú knižku pozná, čítal ju a mimoriadne sa mu páčila, ale akosi mu uniklo jej ocenenie. Musím povedať, že kniha si veru tú cenu zaslúžila.

Pojinkovi to nedá, ale musí sa spýtať aj takú zákernú otázku, ako je: ktorú vlastnú knižku máš najradšej? Alebo ako dobrý rodič naozaj žiadne svoje dietko neuprednostňuješ a máš ich rada všetky rovnako?

Jasné, že mám rada všetky svoje knižky takou tou materskou láskou a sledujem ich prvé kroky k čitateľom. Tí ma volávajú na besedy a ja tieto detičky uvádzam do života s pýchou hrdej matere. Uf! To je ale archaizmus. Teraz čakám na trináste dieťatko, onedlho mi zaplače v rukách a ja sa naň teším, ako na svoju úplne prvú knižku. Takže vybrať jednu je paromsky ťažká otázka. Ako vôbec môže takú ťažkú otázku vymyslieť červíček? No ak by som mala predsa len vybrať, tak potom tieto svoje detičky: Neznášam, keď ma hladkajú po hlave, Čo baby nedokážu, Môj dedko Rýchly šíp a Až raz budem kapitánom. Nech mi to ostatné knižky prepáčia.

To preto, že som červíček sčítaný, všeličo som z múdrych kníh pochytil. Ale čo na to čitatelia? Vedela by si Pojinkovi nejako štatisticky zhodnotiť (najlepšie percentuálne a s presnosťou na štyri desatinné miesta), ktorá knižočka mala najlepší ohlas?

Ty si ale matematik, Pojinko! Ak sa orientujem predajnosťou, tak knižka Neznášam, keď ma hladkajú po hlave sa dožila druhého vydania, knižke Čo baby nedokážu sa robila dotlač a niektoré moje tituly sú už vypredané: Kde pavúky tkajú cukrovú vatu, Písmenkovo, Bublinkové rozprávky a dopredávajú sa Strelené rozprávky. No – a buď z toho múdry, červíček môj. Ale teraz som si spomenula: v Revúcej si žiaci jednej základnej školy postavili hlavu a škola musela do školského klubu nakúpiť dvadsať kusov knižky Neznášam, keď ma hladkajú po hlave. Tak možno táto knižka je tá, na ktorú sa pýtaš. Ešte Ti prezradím, že na jar vyjde jej pokračovanie. Hlavná hrdinka Petra bude už prváčkou na gympli. To je všetko, viac nepoviem.

Presnejšiu odpoveď si mi ani dať nemohla. A krajšie uznanie je sotva možné získať... Na pokračovanie som veľmi zvedavý. Teda, poviem ti, takto napínať červíčka...

Ešte sa musím spýtať, ako to robíš, že stihneš (a s prehľadom) dve knižky za rok a vôbec im to neuberá na kvalite? Prinášajú Ti múzy inšpirácie na povel alebo naopak vysedávaš každý deň dlho do noci za klávesnicou? Veľmi sa mi to páči a veľmi Ti fandím, len nerozumiem ako to dokážeš... Skús sa s nami podeliť o svoj spisovateľský recept, o ten povestný mňau–hav či know-how? Teraz neviem ako sa to píše...

Som človek, ktorý nedokáže nič nerobiť. Povedzme sedieť a hľadieť na stenu, alebo ležať na pláži bez pohybu. Ale predsa len, okrem dvoch dní, keď učím a trápim maturantov, okrem nahrávania pre našu televíziu (čítam deťom svoje rozprávky a ony ma nabíjajú energiou – možno tu je ten zdroj) a nejakých tých domácich prác, ktoré sa zasa nemusia preháňať, ja nič nemusím. Dokonca môj muž rád varí a pečie! Chápeš, Pojinko? Nič. A to je to, čo mi dovoľuje sadnúť si za počítač práve vtedy, keď mám chuť a dobrú myšlienku. A keď sa chce, vtedy to je iná pesnička, ako keď sa musí. Dobre sa mi píše hocikedy, ak mám o čom písať.

V takom prostredí, to je potom radosť tvoriť.

Ak sa niekto pozrie na Tvoju bibliografiu, nemôže si nevšimnúť, že si sa akoby doslova zo dňa na deň preorientovala z dospeláckej literatúry na detskú. Teda podľa Pojinka si našla tú správnu cestu a smer J Ale, aký bol impulz? Čo Ťa k tomu viedlo a čože tak odrazu?

Nie tak úplne, Pojinko. Pre dospelých som napísala sedem kníh a píšem pre nich aj dnes -väčšinou poviedky v literárnych časopisoch. Okrem toho sa im prihováram už štyri roky každý týždeň na Rádiu Regina v raňajšej glose. Nezabudla som na nich. Ale viac času venujem tvorbe pre deti – asi to súvisí s tým, že mám dvoch vnukov a dve vnučky J

Fíha, Ty toho naozaj stihneš!

No a ja zas zisťujem, že neviem kedy prestať a preháňam to, nebudem Ťa už teda dlhšie spovedať, lebo sa to odo mňa mení na výsluch, ale keď Pojinko je tak zvedavýýý. Musím však na záver konštatovať, že Vy – spisovatelia detskej literatúry ste tak milí a dobrí ľudia! A zatiaľ každý, koho som oslovil, tak Pojinkovi ochotne odpovedal. Tak sa, decká, nehanbite a napíšte na facebooku svojmu obľúbenému autorovi. Čo by si na to povedala, Martička?

Zatiaľ som každému, kto sa pýtal, odpovedala. Ja som slušný človek.

Pojinko ďakuje za rozhovor a praje veľa tvorivej sily a veľa úspechov!

J