Rozhovor s Boženou Lenčovou

Pojinkovo supišné interjvúúú

s Boženou Lenčovou

Pojinkov dobrý ľudský kamarát (ale nie najlepší, najlepšími sú psíkovia Placúšik a Placinko) Goran Lenčo spravil rozhovor so svojou babkou, spisovateľkou a herečkou Boženou Lenčovou, a poprosil ma, či by som mohol toto interview uverejniť na svojom blogu. No samozrejme, že by som mohol. A tak ho teda uverejňujem v plnom znení. Je síce dlhšie, ale myslím si, že Vás zaujme. Táto autorka, Goranova babka, len nedávno oslávila pekne okrúhle životné jubileum a hoci jej už dlhšie nevyšla žiadna knižka (musíte sa obrátiť na knižnice a antikvariáty, ak ich chcete čítať) určite si zaslúži priestor v Pojinkovej knižničke. A bude to čestné miesto, veď jeden čas boli jej knižky celkom populárne!

Babka moja! Prednedávnom si oslávila osemdesiatku! A to už je veru nejaká tá chvíľka, čo si na tomto svete strávila. Kto lepšie než ja - tvoj vnuk, by vedel, že si nikdy neprestala vnímať svet detskými očami? Ale niečo predsa neviem. Ako sa ti to podarilo? Prezraď mi recept, ako dosiahnuť, aby človek pod vplyvom životných skúseností, a to neraz bolestných, neopustil nadobro ten detský svet, neprišiel o to dieťa v sebe, aj keď dospeje a zostarne?

Nepoznám na to nijaký recept. Myslím, že som túto schopnosť dostala ako dar už pri narodení. Som za ňu veľmi vďačná. Máš pravdu, v mnohých ťažkých a bolestných situáciách mi pomáhala žiť. Napríklad som si pripomínala, ako som ako malé dievčatko ležala v tráve a so zaujatím sledovala mravca, ktorý sa škriabal na zelenú byľ. Padal z nej, ale vždy znovu a znovu sa na ňu škriabal, až sa mu napokon podarilo dostať sa do kalicha kvetu. Veľakrát som si odvtedy povedala: a či som ja menej ako mravec? Asi si musíme častejšie spomínať na konkrétne chvíle detstva. Keď sa budeme snažiť žiť čisto, radostne a nekomplikovane ako to celkom prirodzene len deti vedia, objavíme, že to detstvo je stále v nás a pomáha nám riešiť aj zdanlivo neriešiteľné problémy. Alebo – že by to bol ten recept?

Takže bábkové divadlo a literatúra pre deti, to bola tvoja doména. Tvoje dve veľké lásky a dva životné koníčky. A prezradíme čitateľom, že jedna záľuba, herectvo, bolo aj tvojou profesiou. Ako súvisí javiskový svet so svetom kníh? Prelínal sa u teba? A aké nároky treba splniť, aby bol detský divák či detský čitateľ spokojný? Tebe sa to podarilo naplniť, ale mnohí iní neuspejú, veď dieťa je možno vďačným, no určite aj náročným adresátom a veľa umelcov na to zabúda...

Mnohí ľudia sa cez tvorbu deťom snažia hlavne zviditeľniť. No všetci, ktorí píšu, maľujú, režírujú, hrajú pre deti, mali by ich predovšetkým chápať a ľúbiť. Nie ľúbiť umenie pre umenie alebo seba v umení. Múdrosť, iluzórnosť, nápaditosť divadelného predstavenia pôsobí na dieťa veľmi silne citovo i rozumovo, pomáha mu zorientovať sa v hierarchii hodnôt a pahodnôt, vytvára nádej, že aj v živote ten odvážny, statočný a šľachetný vyhráva. Dieťa sa s kladnou postavou na javisku – jemu niečím blízkou – tak stotožní, že sa hneď chce s ňou skamarátiť. A zároveň jej pomôcť s tým „záporákom“ si to vybaviť. Tak sa nám raz stalo na jednom zahraničnom predstavení, že deti z prvého radu sa spontánne vyhrnuli na javisko a vrhli sa na „zlé“  zviera – inak kolegu v celostnej maske zvieraťa, ktorý sa nijako nemohol brániť – a len spoločným úsilím ostatných hercov a učiteľov sa podarilo zabrániť, aby toho „záporáka“ nezmlátili a neušliapali. A napríklad aj toto je dôkazom akou silou vie predstavenie na diváka zapôsobiť. Či už knihou či divadelným predstavením môžu tvorcovia dieťaťu priblížiť akúkoľvek veľkú myšlienku alebo filozofiu, ak je podaná preň vhodnou a najlepšie hravou a zábavnou formou.

Dobre viem, že viaceré tvoje knižky slúžili pôvodne ako rozprávky pre tvoje dcéry a vnukov. Veď jednu si mi dokonca venovala! Čo si nesmierne vážim. A spomínam si, že si nás, deti,  používala aj ako akýsi barometer kvality tvojich rozprávok, boli sme v tom správnom veku malých čitateľov, pre ktorých sú tie príbehy určené a na našich reakciách si zisťovala, nakoľko sa nám to páči. Bol to úmysel, alebo to vyplynulo z toho, že jednoducho máš rada deti a rada pre ne píšeš? A vznikli by tieto príbehy aj keby nebolo nás - tvojich detí či vnúčat?

Barometer. To je výstižné slovo. Naozaj som si často pri svojich deťoch a vnúčatách overovala, či moje chápanie detských hrdinov a ich konania je im blízke, či sa s ním stotožňujú. A keď som im rozprávky čítala a pri niektorých sa priam „zachádzali“ od smiechu, to bola moja veľká odmena. Áno, písala som i hrala som pre deti preto, že ich mám rada. Tie moje, aj naše, aj všetky ostatné. Pre mňa sú deti doslova očarujúcimi osobnosťami, najväčšími zázrakmi tohto sveta. Možno ich svojou tvorbou obohacujem, ale zároveň obohacujú oni mňa. Samozrejme im rozumiem, kontakt s deťmi je pre mňa vždy veľkou radosťou. A či by som pre ne písala aj keby nebolo mojich detí a vnúčat? Určite áno. Ale môj svet by bol bez nich nesmierne smutný a prázdny.

Príhody tigríka Prúžika a leopardíka Škvrnku, Aladínova čarovná lampa, Branko a Žltochvost, Jaskyňa dávnych predkov, Miško a jeho kamaráti -  nezabudol som na niektorú? Sú to knižky ako pre najmenšieho čitateľa, tak aj pre mládež. Nájdeme medzi nimi upravené, prerozprávané verzie národných rozprávok či na druhej strane modernú autorskú rozprávku, alebo umelú povesť. Zdá sa, že v rámci žánru si vyskúšala takmer všetko. No predsa len: dávaš niečomu prednosť? A potom klasická otázka, na ktorú autori neradi odpovedajú: máš niektorú zo svojich knižiek najradšej alebo aspoň; je niektorá z nich tvojou obľúbenou?

Istý recenzent raz napísal, že sa rada „prechádzam“ po literárnych žánroch a že je ťažké ma „zaškatuľkovať“. Asi je to pravda. Písanie je úžasné dobrodružstvo. Tak, ako cestovatelia objavujú nepoznané krajiny a nadchýňajú sa ich krásami, aj ja objavujem literárne témy a snažím sa z nich ako z rozprávkového orieška vylúpnuť ich čaro, múdrosť, poučenie a krásu. A čím viac literárnych žánrov vyskúšaš, tým viac úžasných tém a ich tajomstiev objavíš. Nuž, a na klasickú otázku dám aj klasickú odpoveď: keby mala matka aj dvadsať detí, všetky by mala rovnako rada.

Ale nielen knižkám si venovala svoju pozornosť. Veď si aj autorkou divadelných hier či rozhlasových a televíznych scenárov. A po mnohých útrapách a peripetiách bol dokonca podľa tvojej knižky nakrútený večerníček! Vždy to boli ale len také „bokovky“. Čo spôsobilo, že si ostala verná knihám a k iným médiám si si len odskočila?

Po deťoch, rodine, sú a zostanú knihy najväčšou radosťou môjho života. Napokon, mnohé prekračujú médium, v ktorom sú vytvorené a stávajú sa zaujímavými filmami alebo divadelnými inscenáciami. Spomínaš seriál večerníčkov, nakrútený podľa jednej mojej knižky. Inú som zase upravila na bábkovú hru, zrežírovala som ju a keď mi kolegyňa-herečka odišla na materskú dovolenku, tak som si jednu z dvoch hlavných postáv aj zahrala. Bola som bábkoherečkou 35 rokov a hranie i spontánny ohlas a potlesk detí mi boli vždy veľkým potešením. Že som si od hrania v divadle a písania knižiek len nakrátko odskakovala k tvorbe bábkových a rozhlasových hier a televíznych scenárov spôsobovalo iba to, že som ako matka rodiny a zamestnaná žena nemala dosť voľného času pre všetky svoje záujmy a záľuby. A k starnúcemu človeku sa vždy pridružia aj rôzne ochorenia. Prijala som skutočnosť, že knihy už písať nemôžem. Ale dôležité je to, že stále sú, a že ich vládzem čítať!

Zaujímavé pritom je, že si pôvodne začínala s tvorbou pre dospelých, ktorá bola uverejňovaná v časopisoch či zborníkoch. Čo spôsobilo fakt, že si ťa dnes čitateľ spája s detskou literatúrou? Kedy u teba nastal ten obrat?

Ako mnohé „obraty“, aj tento bol v podstate nečakaný. Keď mojim dcérkam a neskôr aj vnukom už nestačilo čítanie rozprávok, začala som si ich vymýšľať. A po rozprávočkách typu „ako išla varecha na módnu prehliadku a chcela sa stať kráľovnou krásy“ alebo „ako kredenc povyhadzoval zo seba riad a žiadal, aby ho naplnili knihami, lebo sa chcel stať intelektuálom“ som si začala vymýšľať príbehy z džungle o tigríkovi Prúžikovi a leopardíkovi Škvrnkovi. Neskôr som ich zapísala a poslala do vydavateľstva Mladé letá, páčili sa im a vydali ich. A svojou prvou knižkou som sa upísala literatúre pre deti.

Tých knižiek, čo si stihla napísať a podarilo sa vydať nie je málo, najmä keď si uvedomíme, že si nikdy nebola profesionálnou spisovateľkou na plný úväzok. No aj tak, viem, že máš toho po zásuvkách ešte viac! Existuje niečo, čo by si, ak by sa vyskytli vhodné podmienky, ešte rada dokončila? Máš niečo rozpracované?

Žiaľ, nič nemám až tak rozpracované, aby sa to dalo po malých úpravách vydať. Témy sú v „šuflíkoch“ nahromadené, ďalšie už nepribudnú. Keby som mala zopár rôčkov menej a zdravia zase viac, určite by som z mnohých urobila knihy rozprávok alebo hry. Takto si ich občas iba v duchu rozpracúvam a hrám sa s nimi ako s nezbednými deťmi.

V tvojich knihách nejde zďaleka len o dobre napísaný príbeh, plný dobrodružstva či humoru. Každý obsahuje silné a ľudské posolstvo a v každom je zdôraznené víťazstvo dobra. Prezraď nám, ako si dokázala takmer nemožné? Teda čitateľa takto duchovne obohatiť a pritom ho ani nepoúčaš, ani nekarháš?

Karhanie a poúčanie odradí od akejkoľvek veci aj dospelých a deti tým viac. Dieťa najviac zaujme nezvyčajná téma alebo príťažlivo, humorne až satiricky absurdne spracovaná téma známa a obyčajná. Humor v literatúre pre deti chápem ako zábavnú cestu za poznaním, v ktorej sa celkom prirodzene prejaví dobro, láska, súcit a priateľstvo. Dieťa si tieto vlastnosti prisvojuje, samo sa vidí v postave neohrozeného hrdinu, ktorý prekonáva všetky prekážky a vždy víťazí nad zlom. Dúfam, že aj moje rozprávky sú takouto zábavnou cestou za poznaním a že aj ony pomáhajú deťom byť citovo zdravšie, menej zraniteľné, ľudskejšie a veselšie.

Ďakujem za rozhovor. A keďže tvoje knižky už nie sú dostupné na pultoch kníhkupectiev, snáď to inšpiruje mladých čitateľov, aby sa po nich poobzerali v knižniciach.