sobota 13. mája 2017

Rozhovor s Andreou Gregušovou

Pojinkovo supišnééé intervjúúú




Neprelialo sa veľa piesku a neodsypalo sa veľa vody a je tu ďalší rozhovor. Snáď si ho vychutnáte tak ako ja!

Ahojček, Aďka! Zdraví Ťa Tvoj oddaný čitateľ a fanúšik Pojinko. Ďakujem, že si súhlasila s rozhorovom. Dúfam, že nikdy Ťa ešte „nespovedal“ knihomoľ – červík a tak to bude pre nás oboch milý zážitok. Rovno sa Ťa opýtam, či si urozprávaná Ajka Tárajka alebo mlčanlivá samurajka. Pojinko vie byť aj tichým pustovníkom, aj utáraným červíkom z jablčného jarmoku. A aby sme to smerovali k literatúre, myslíš si, že dobrý rozprávač (lebo takým určite si) by mal byť výrečný či skôr úsporný? Zvláštne je, že Ty podľa mňa zvládaš obidva spôsoby. Vieš na malom priestore povedať veľa a nevyznieva to vôbec chudobne, no na druhej strane dokážeš aj krásne opísať dej bez toho, že by si skĺzla k rozťahanosti a takej tej „ukecanosti“. Celkovo; Tvoje knižky sú veľmi vyvážené. Si aj v osobnom živote taká harmonická osobnosť?

Zdravím ťa, Pojinko a teším sa, že sa môžeme troška pozhovárať!
Lebo rozprávanie mám veľmi rada – áno, som urozprávaná. Myslím, že až príliš. Predstav si, práve teraz mám od lekára zakázané hovoriť J Tak veľmi rada rozprávam, až som si vyrozprávala a vyspievala hlas! Našťastie písmenká sa rodia cez prsty, nie cez hlasivky, tak sa môžeme veselo písmenkovo zhovárať.
Pýtaš sa, aký má byť rozprávač. Hmm... mal by hovoriť, len keď má čo povedať. Občas rozprávka potrebuje veľa slov, opisov, vysvetľovania. No ja mám rada hustú krémovú rozprávkovú polievku. Aby si rozumel, keď čítam príbeh, páči sa mi, keď sa pekne hladko kĺže a keď je plný myšlienok. Rozťahaný príbeh je ako riedka polievka – aby si sa nasýtil, musíš jej zjesť veľmi veľa. Osobne mi viac chutí krátky a hustý text. Preto keď píšem, veľa škrtám a skracujem a zjednodušujem. Vyhadzujem slová do koša jedna radosť.
To, že vnímaš moje príbehy ako vyvážené, je pre mňa veľký kompliment.  A vyváženosť v osobnom živote? Každý túži po harmónií a vyváženosti – len vtedy sme šťastní. Snažím sa byť v harmónií čo najviac.

A ešte niečo ma zarazilo: na to, aká si úspešná a uznávaná autorka si veľmi mladá! Väčšinou si spisovateľky detskej literatúry predstavujeme ako milé a šibalské staré mamy, ktoré nikdy tak celkom nezostarli (na duchu). Ale zdá sa, že ty si milá a šibalská mama, ktorá ešte nestihla zostarnúť ani na tele. Ako sa Ti to podarilo stihnúť?

A ďalší kompliment! Človek je tak mladý ako sa cíti – to je známa vec. Občas mám pocit, že som stále nestihla dospieť – nieto ešte zostarnúť J.

Tak sa logicky dostávam k ďalšej otázke. A síce: kedy si začala písať? Spomínaš si na svoju prvú vec, ktorú si napísala čisto len pre radosť? Svoju a druhých? Takže žiaden školský sloh! A čo prvá uverejnená vec?

Písať som začala ešte v detstve. Áno, pre radosť – nie slohy, hoci slohy som písala tak isto s veľkou radosťou. Spomínam si, že som asi ako osemročná napísala svoju prvú báseň o svišťovi. Bola tragická – svisť zomrel a zahalila ho tatranská hmla J. Odvtedy sú básne mojou srdcovou záležitosťou.
Červík Ervín bol prvá z mojich rozprávok, ktorá nabrala odvahu a rozhodla sa vyjsť zo zásuvky môjho písacieho stola do sveta, medzi deti. Teším sa, že sa jej medzi deťmi páči.

Trošku sa ešte vrátim. Ostaňme pri súboji s časom a pri tom, ako ho deliť medzi zábavu a povinnosti. Viem, že máš veľmi rada hudbu a sama sa jej venuješ. Povedz nám o tom viac. Ukoj, prosím, Pojinkovu zvedavosť i zvedavosť našich čitateľov. Ale to nie je všetko! Tak ľahko neobídeš J Porozprávaj nám o svojich záľubách, radôstkách, koníčkoch i všetkom čo máš rada. Spokojne dodaj aj to, čo rada nemáš. A vezmi to pekne zoširoka, nech sa dozvieme čo najviac a ukolíšeme tak svoju zvedavosť - aspoň na chvíľku :D

Hudba je mojou láskou rovnako ako literatúra. Som umeleckou vedúcou ľudovej muzičky FidliCanti. Hrám a dirigujem, ale aj upravujem skladby pre naše potreby. Celá naša rodina je hudobne „trafená“, všetky moje deti spievajú a hrajú na rôznych hudobných nástrojoch. Takže je u nás vždy veselo.
Ja a moja rodina milujeme prírodu, zvieratá, voľnosť, pohyb, šport. Bývame na vidieku obklopení zvieratkami, po čom som vždy túžila. Mám rada život ako taký, radujem sa z každej maličkosti. Veď načo sa nadúvať a hnevať – sme tu len krátko, však?

No ale poďme už definitívne ku knižkám. Otvorene prehlasujem, že si Pojinkova najobľúbenejšia súčasná slovenská autorka kníh pre deti a mládež. Áno, áno, mám ich rád veľa a s niektorými excelentnými spisovateľkami už Pojinko interview robil. No aj s prihliadnutím k tomu, nepreháňam, myslím to úprimne. Ďakujem, božtek na líčko bude stačiť, ale teraz nám prezraď akého najvyššieho ocenenia či uznania sa Ti dostalo? A nemusí byť len to oficiálne...

Tvoje pochvaly ma už privádzajú do rozpakov – naozaj ďakujem, je to pre mňa česť. Božteky na líčko ti rada uštedrím aj tri J.
Pýtaš sa na ocenenie... Najkrajšie sú pre mňa reakcie detí a ich otázky na besedách. Spomínam na slová z úst jednej milej pani učiteľky v Košiciach, ktorá mi ďakovala za knihu Operácia orech. Učila telesne postihnuté detičky a ja som sa dozvedela, že príbehy postihnutých dedkov sa stali pre tieto deti veľkým hitom a potešením. Deti s rôznym telesným postihom mi potom hrali dramatizáciu poviedky z Orecha. Neviem si predstaviť krajšie ocenenie. Škoda, že som ich predstavenie pre slzy v očiach takmer vôbec nevidela.

Och, to je krásne a dojímavé! Ale ja viem napríklad to, že Nina bola nominovaná na najlepšiu mládežnícku knihu roka. A hanba mi, je to Tvoja jediná knižka, ktorú Pojinko ešte neprečítal. Síce ju už držal v rukách, pardon, nosil na brušku a listoval si v nej, mimochodom, veľmi sa mi páčila, ale ešte som sa do nej nepustil. A to pritom fantasy, a najmä fantasy pre mládež, doslova zbožňujem. Pojinko má aj veľmi rád tanec, povedz nám viac o tom ako táto knižka vznikala a kde sa zrodil ten nápad.

Nina je rozprávka pre ľudí každého veku. Nie len pre deti som ju chcela napísať. Či to je fantasy, to celkom neviem. Príbeh malej rebelky a tanečnice Niny hovorí, ako ľahko sa nám môže zlo dostať pod kožu a ako ťažko ho je dostať von. Nina je napísaná podľa skutočnej udalosti. Je o dievčatku, ktoré z vlastnej nerozvážnosti prekročilo hranicu a spustilo tak sériu zlých-nedobrých udalostí. Prečítaj a potom mi, prosím, daj vedieť, akú stopu v tebe rozprávka o tanci zanechala.

Určite dám! A čo Tvoje ostatné diela? Ja osobne milujem príbeh o Červíkovi Ervínovi. A nielen preto, že je o mojom vzdialenom bratrancovi, ale tá knižka je jednoducho... skvelá. Dokonalá. Ak by chcel niekto ukážku brilantnej detskej knihy, táto mi napadne ako prvá. A tu je milá zhoda, veď je to vlastne aj Tvoja prvá knižka. Povedz nám o nej niečo zaujímavé, čo sa bežne dozvedieť nemôžeme. Napríklad, čo tá spoločenská hra, ktorá je súčasťou knižky? Bol to Tvoj nápad?

Červík Ervín je moje prvorodené knižné dieťatko. Ako správny najstarší potomok, je odvážny, hneď sa udomácnil vo veľkom knižnom svete – popravde, veľmi milo ma tým prekvapil. Chceš vedieť niečo viac o jeho vzniku? Všetko to bolo pre mňa nové, úžasné, vzrušujúce. Milión nápadov sa mi valilo hlavou. Jeden z nich bol, aby bola kniha v tvare jablka a deravá J Podmienky trhu moje plány bohužiaľ schladili, ale aspoň hra o červíkovom putovaní sa podarila. A vďaka Jurajkovi Martiškovi je nie len zábavná, ale aj nádherná. Mám z nej veľkú radosť!

Pojinkovou druhou najobľúbenejšou knihou, ktorá pochádza z Tvojho pera je príbeh o Svetozárovi a holúbkoch. Pojinko ľúbi operence a ľúbi ľudí, ktorí ľúbia operencov. A ľúbi knižky, takže ľúbi ľudí, ktorí... ach, už sa v tom strácam, ale snáď mi rozumieš... Táto, zatiaľ Tvoja posledná publikovaná kniha je trošku iná ako tie predošlé. Je viac umelecká a je určená pre deti bez ohľadu na vek. Hoci všetky Tvoje knihy si so záujmom a radi určite prečítajú aj dospeláci, nie sú len predsa cieľovou skupinou, zatiaľ čo Svetozár je podľa mňa skôr rodinná knižka než knižka čisto detská. Skrátka... je pre každého! Máš sama rada našich okrídlených bračekov? A keď som už spomínal to pero... píšeš aj rukou? Napr. poznámky k deju, postrehy a podobne alebo už rovno do počítača?

Mám rada všetky vtáčiky. Sú krehké, ľahučké, nádherné a najmä – vedia lietať. To by som naozaj veľmi chcela a dúfam, že raz budem maž krídla. Svetozár bola moja prvá kniha „na objednávku“. Moja priateľka Zuzanka Mitošinková ma oslovila, že potrebuje príbeh o holúbkoch v meste. Malo ísť o „výtvarnú knižku“. Písať na niečí námet je iné ako z vlastnej hlavy. Na jednej strane ľahšie – veď nápad je už tu. Na druhej strane viac zaväzujúce. Mala som rešpekt a veru aj obavu, či splním Zuzkinu predstavu a zároveň si zachovám svoju autorskú tvár. Svetozár je nádherne ilustrovaný. Tak som šťastná, že sa rozprávka vydarila a že nekrivká za obrázkami Alicky Raticovej.
Aby som nezabudla – píšem perom. Veľmi rada sa obklopujem papiermi, lebo keď píšete do počítača, ťažšie sa do textu škrtá, kreslí, čarbe a vymýšľa. Prepisovanie rozprávok z papierov do PC mám už rada menej. Bolí z toho zadok.

A potom nesmieme zabudnúť na Operáciu orech a iné dedkovinyMarínu a povaľačov. Navzájom úplne odlišné knižky, hlavnými postavami, príbehom, dejom, atď. a pritom majú spoločné jedno – obe ako aj pobavia, tak aj pohladia pri srdci. A ešte niečo sa mi na nich páči. Hoci je jedna skôr „chalanská“ a druhú ocenia viac dievčatá, tak píšeš tak, že zaujmú každého, kto sa rád zasmeje aj zamyslí, je jedno či to je Peter a či Zuzka... Robíš to tak vedome a naschvál alebo to skôr vyplýva z toho, že dobré príbehy sú univerzálne? A aký máš vzťah k netradičným domácim miláčikom? Obľúbila by si si takého netopiera či pavúka alebo sa ich skôr bojíš? Máte doma povalu ako Marínka? A trávila si prázdniny na dedine u starých rodičov tak ako chlapci Ivan a Ondrej?

Máš pravdu, dobré príbehy nepotrebujú byť oblečené v ružovom, či bledomodrom, nemusia byť zamerané na chlapcov alebo na dievky. Ani jednu z mojich kníh nepovažujem za vyslovene orientovanú na jedno pohlavie. Ninu už vôbec nie. Viem, že po ružovej knihe veľa chlapcov nesiahne, ale tí, čo siahnu, neobanujú J Sama mám v sebe kvapku chalanskej povahy – kúsok rebelantstva a túžbu po dobrodružstve. Naopak najkrajšie, čo vnímam na svojich synoch, je ich citlivosť v srdci, čo by možno niekto pokladal za prejav „babskosti“.
Nebojím sa pavúkov, myší ani hadov – veď s nimi bývam v jednom lese. Rada o nich píšem. Chcem im zmierniť krivdu, že sa nestávajú tak často literárnymi hrdinami, hoci sú to čarovné, úžasné a jedinečné stvorenia.
Povalu máme. Je na nej patričný neporiadok.
A nemusela som tráviť prázdniny na vidieku, lebo som na vidieku vyrastala s mojím ockom Dednožkom, jeho bratom Dedočkom (mimochodom, ten ešte stále žije, chvalabohu) a s ostatnými super ľuďmi, vrátane Uršule J!

Teraz prichádza otázka, ktorú nemôžem vynechať a Ty sa jej nemôžeš vyhnúť: na čom pracuješ? Kedy bude ďalšia knižka? A aká to bude knižka?

Momentálne sa teším z budúcich projektov. Mám tú česť opäť písať rozprávku pre Egreš (vydavateľstvo, pozn. Pojinko), tentokrát zanechávame súš a ponárame sa do oceána, medzi veľryby.
A druhý projekt sa zľahka dotýka výtvarného umenia. Čoskoro by sa medzi čitateľov mala dostať krásna kniha pre deti o maliaroch a obrazoch. Okrem poučenia bude plná aktivít, rozprávok, veršíkov a iných super radostí.
Dúfam, že obe pripravované knihy vyjdú už čoskoro a že z nich budú mať deti rovnakú radosť ako ja.

Joj, to som veľmi nedočkavo-zvedavý!!!
Pojinko Ťa svojimi otázkami poriadne pozvŕtal, no veľmi pekne Ti ďakujem, že si si našla na neho (a hlavne našich čitateľov) čas, a že si bola ochotná sa nechať „vyspovedať“. Veľmi si to vážim. Do budúcna Ti prajem ďalšie skvelé nápady a zástupy oddaných knihomoľov J

Pojinko, chcem ti poďakovať za to, ako krásne a húževnato sa prehrýzaš detskou literatúrou. Vďaka tebe sa mnoho detí dozvie o knihách, pomáhaš im ochutnať príbehy, objavovať ich krásu. A to je veľká vec!
Červíček milý, ďakujem ti za tvoju prácu, milé slová a príjemný rozhovor J

Ďakujem, som dojatý.
Ahóóój!


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára