Rozhovor s Miroslavom Nemcom

Výlet do minulosti

Pravda by ste, moji rozmilí čitatelia, nepovedali, že historik môže vyzerať tak zlato, huncútsky a šibalsky. A hlavne tak mlado! A predsa je to pravda. Tento milý mladý pánko je historik naslovovzatý! K dokonalosti mu chýba už len to, že nie je červíkom ako ja, ale obyčajným človekom. No čo, každý má nejaký ten kríž, čo si nesie počas života... Ale k veci! Pojinko, ešte pod silným dojmom z minulej recenzie Detektívov v čase, sa rozhodol spraviť interview s niekým, kto sa do toho vyzná a tejto problematike skutočne rozumie. Síce nepíše detské knižky, ale ako uvidíte v detstve ich rád čítal a láska k dobrodružným románom u neho pretrvala do dnešných čias, no je to tá najpovolanejšia osôbka, ktorá nás môže vziať na výlet do minulosti. Tak sa pohodlne usaďte a pevne sa pripútajte! Začíname:

Pojinko mal tú česť robiť rozhovor s mnohými spisovateľmi, ale dosiaľ ešte nie s historikom! Dúfam, že naši čitatelia sú z toho rovnako nadšení ako ja. Najprv nás ale, prosím Ťa, oboznám, v čom spočíva práca historika. Čo je historikovou úlohou, aké je jeho poslanie?

Bude to znieť možno trochu nudne, ale väčšinu práce historika tvorí čítanie. Čítanie odbornej literatúry, spomienok pamätníkov, ale hlavne čítanie archívnych dokumentov. V nich totiž historici nachádzajú, často len krátke, zmienky a informácie, ktoré sú pre nich zaujímavé a vďaka ktorým môžu prinášať nové a niekedy aj objavné zistenia.

To je práveže zaujímavé, ale iste aj nesmierne náročné. Povedz, čo musí spraviť taký chlapec či dievča, ktorých baví dejepis a radi si vo voľnom čase čítajú knižky o histórii, aby sa mohli aj historikmi naozaj stať? A prezraď nám, ako si sa Ty k tomuto povolaniu dostal? Prejavilo sa to u Teba neskoršie alebo si tiež patril k takým deťom, ktoré sú fascinované starovekými civilizáciami a dávnou minulosťou?

História ma zaujímala už na základnej škole, avšak nie až tak veľmi. Neprihlásil som sa, dokonca, ani do dejepisného krúžku, ktorý sme tam mali. Až neskôr sa u mňa prihlásil o slovo väčší záujem o dejiny a na konci strednej školy som už vedel, že sa chcem vybrať týmto smerom. Rozhodoval som sa medzi archeológiou a históriou, ktorá nakoniec zvíťazila.

Pravdepodobne každý historik Vám povie, že aby mohol človek v plnej miere pracovať s historickými dokumentmi, musí poznať cudzie jazyky. Pri skúmaní slovenských dejín sú to najmä latinčina, maďarčina a nemčina, ktoré boli úradnými jazykmi na našom území. Zároveň sa mnoho kvalitnej literatúry, viažucej sa aj k našim dejinám píše v cudzích jazykoch. Takže jedným z hlavných predpokladov pre prácu v tomto odbore je znalosť cudzích jazykov.

Keby bol Pojinko historikom, mňa by určite poháňala dopredu túžba hľadať pravdu a odkrývať tajomstvá. Dokážeš sa zmieriť s tým, že na niektoré záhady minulosti zrejme nikdy nebudeme poznať odpoveď?

Áno, dokážem. Pretože na mnohé ďalšie tú odpoveď nájsť môžeme. Aj keď to často nie sú, na prvý pohľad, až tak zaujímavé záhady. Pre mňa je napríklad záhadou taký bežný život obyčajného človeka v minulosti. Ako jedol, spal, pracoval, zabával sa, chodil na záchod a podobne. Archívne dokumenty nám často na tieto otázky dávajú odpoveď. Aj keď mnoho krát len medzi riadkami, a tak ju musíme naozaj pozorne hľadať.

A jedna podstatná otázka: akú časť práce strávi historik v tajuplných archívoch zapadnutých prachom a pavučinami v porovnaní s tou, kedy ide do terénu a musí prekonať najrôznejšie nástrahy a dobrodružstvá v tých najodľahlejších džungľách? Alebo je ten obraz, ktorý máme z filmov, skreslený?

Terénom historika je práve ten archív. A vôbec nie je zapadnutý prachom a pavučinami. Mnohé archívy sú veľmi živé miesta a často musím zazrieť na vedľa sediaceho človeka, aby bol trochu tichšie.

Ale je pravdou, že občas sa oplatí vyjsť aj do toho skutočného terénu a overiť si niektoré fakty na vlastné oči. Ak sa napríklad niekde píše, že sa v nejakom dome schádzalo sto ľudí a v skutočnosti je v ňom miesto ledva pre dvadsať, tak potom asi bude niekde niečo nesprávne.  

Každý historik sa na niečo špecializuje. Dejiny sú nesmierne rozľahlým oceánom času a nie je možné byť odborníkom na všetko. Čím sa najviac zaoberáš ty? Ktoré obdobie a ktorá téma Ti je najbližšia?

Tak začnem najskôr chronologicky. Venujem sa dejinám raného novoveku, čo je 16. až 18. storočie. Ale najviac článkov som napísal o 18. storočí. Tematicky sa zameriavam predovšetkým na dejiny kriminality a súdnictva a geograficky na región Liptov. Ak to zhrniem, tak hlavnou témou môjho záujmu je kriminalita a súdnictvo na Liptove v ranom novoveku.

Keď sme už pri tej kriminalite, preskočím rovno na obľúbenú zbojnícku tému. V čom sa odlišovali skutoční zbojníci od tých bájnych, ktorí vystupujú v dobrodružných príbehoch, kde sú vykreslení ako ľudia, čo bojovali proti útlaku a nespravodlivosti?

Legendárni zbojníci sa väčšinou snažia pomstiť nejakú krivdu, nespravodlivosť. Tí skutoční boli však obyčajnými zločincami. Na zboj sa dávali, pretože si chceli rýchlo a ľahko privyrobiť. Navyše, slobodný život zbojníka, voľne sa potulujúceho po okolitých lesoch, musel byť iste pre nejedného sedliaka, pripútaného k svojmu poľu, nesmierne lákavý. Iní ľudia sa k zbojníkom pridávali, pretože nemali iné východisko. Mohli to byť hľadaní zločinci, či vojenskí zbehovia a dezertéri, ktorých by po chytení čakal tvrdý trest.

Robin Hood mal luk, Wilhelm Tell kušu a náš Jánošík valašku. Ostatné mali ale všetko spoločné, a to bola odvaha, česť, zmysel pre spravodlivosť a potreba chrániť slabších. Prečo povesti tak skresľujú skutočnosť? A vedel by si povedať, približne kedy sa u nás objavujú prvé romantické predstavy o Jánošíkovi? A zo všetkých kníh a filmov, ktoré sa zaoberajú jeho osudom, máš nejakú obľúbenú?

Aj ľudia v minulosti potrebovali vidinu nejakého superhrdinu, rovnako ako my dnes. Niekoho, kto je skoro nepremožiteľný a postaví sa na stranu ľudu. Zbojníci, pochádzajúci práve z radov obyčajných ľudí, boli preto celkom prirodzenou voľbou. Prvá známa báseň o Jánošíkovi je z konca 18. storočia, avšak najväčší jánošíkovský boom nastal až v storočí 19., a to najmä pod vplyvom štúrovských spisovateľov a básnikov.

Mám vlastne obľúbené dva filmy o Jánošíkovi. Prvým je dvojdielny film režiséra Paľa Bielika z roku 1963. Pri poslednej scéne ma doteraz zakaždým mrazí na chrbte. Druhým je posledný film natočený v roku 2009, a to hlavne z toho dôvodu, pretože sa zo všetkých filmov najviac pridŕža historických dokumentov.

Pojinko sa dozvedel, že rád čítaš aj beletriu, nielen odbornú literatúru. Vraj máš dokonca rád dobrodružné romány! Prezraď nám, ktoré sú Tvoje najobľúbenejšie? A ešte nám povedz, čo si rád čítal v detskom veku? Poskytneš našim malým čitateľom nejaké zaujímavé tipy?

Správne. Na dobrodružných románoch som vyrastal. Piráti, námorníci, indiáni, stopári... to bolo moje. Veľmi mám rád Pentalógiu o Koženej pančuche, čiže príbehy stopára Nathaniela Bumppoa. Jej autorom je James Fenimore Cooper a najznámejšou knihou z tejto série je príbeh Posledný Mohykán. Avšak romány Lovec jeleňov, Stopár, Priekopníci a Préria sú nemenej zaujímavé. Jednou z mojich najobľúbenejších kníh je cestopis Sám na plachetnici okolo sveta od moreplavca Joshuu Slocuma. Skvelá knižka, z ktorej doslova srší atmosféra šíreho mora a ďalekých krajín. Čítal som ju už niekoľko krát, rovnako ako aj známy príbeh Stratený svet od Arthura Conana Doylea. Z trošku iného súdka boli detektívne príbehy Troch pátračov, ktoré som tiež hltal vo veľkom.

Téééda! Ďakujeme za odporúčania. O jednej knižke už Pojinko písal: http://pojinko.blogspot.sk/2016/05/strateny-svet.html, ale o iných nie, takže chlapci, ale aj dievčatá, ak sú z takého cesta, že radi lezú po stromoch a ich najväčšou túžbou je naučiť sa strieľať z luku, majú vďaka Tebe supišné tipy. Och, vidím, že si už nasadzuješ klobúk a za opasok si strkáš nabitý revolver a kožený bič! Predpokladám teda, že hoci archív nie je obrastený pavučinami, isto tam striehnu na nepozorného historika všakovaké pasce a nástrahy a divoké šelmy a rozzúrení domorodci! Pojinko teda praje zdravé oko a istú ruku! ;) 

Ahóóój!!!

Miroslav Nemec o sebe: 

"Narodil som sa v krásnom regióne Liptov v roku 1988. Históriu som začal študovať v roku 2007 na univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Od roku 2013 pokračujem v doktorandskom štúdiu na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde sa venujem téme stoličného súdnictva na Liptove v 18. storočí. Od roku 2017 zároveň pracujem ako historik v mestskom Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Okrem histórie sa rád zabavím pri dobrej knižke, filme, v horách na turistike alebo na punkovom koncerte."