Pani Marta je nielen skvelá autorka, je to aj veľmi milý človek. Pojinko si nesmierne váži, že mu tak vecne a zároveň humorne odpovedala na všetky jeho otázky. Na chvíľu som si pripadal ako v jej knižke! Ako by som sa tam skutočne ocitol. Dúfam, že sa aj Vám bude náš rozhovor páčiť.
Marta, ahoj! Pojinko
bol veľmi poctený, keď si s Tebou mohol potykať. A s takou spisovateľskou
veličinou!!! Veru, veru, teším sa na každú Tvoju knižku skoro tak, ako by som
bol Tebou J. Ale ešte neviem ako
Ťa mám osloviť, keď Ti chcem povedať nejako milo. Martuška? Martička? Prezraď,
nevadí Ti také zdrobňovanie? Pojinko miluje zdrobneliny. Viem, že by sa to
s nimi nemalo preháňať, ale ja si skrátka nemôžem pomôcť! Povedz nám teda
ešte na úvod; aký máš vzťah k zdrobnelinám, ako ich využívaš vo svojich
knižkách a čomu by sa mal autor v ich prípade vyvarovať.
Pojinko, veď ja ani nebudem spať, keď Ty takto pekne okolo
mňa... Raz za čas zdrobneniny dobre padnú, takže pokojne ma oslovuj takým
menom, aké ti príde na jazyk (ozaj, majú červíčky jazyk?). Pokiaľ však ide
o zdrobneniny v mojich textoch, príliš nimi neplytvám, lebo to je
lacná pozlátka. Autor sa ňou často líška čitateľovi a nadbieha mu, ale dieťa ho
odhalí. Nepáči sa mi žiadne ťuťuli-muťuli. Pre mňa ako autorku kníh pre deti je
dieťa rovnocenný partner. Idem až tak ďaleko, že ja sama som pri písaní
dieťaťom. Keby si vedel, Pojinko, koľko detstiev som ja už takto prežiláááá!
To verím! Veď možno
aj toto je jeden z dôvodov, prečo mám tak rád knihy pre deti.
Dlhšie som už na
svojom blogu neuverejnil rozhovor so spisovateľom detskej literatúry. Minulý
rok to bolo s Peťom (Karpinským) a Vašom (Šuplatom). Ak ale nepočítam
prevzaté interview so zahraničnou autorkou Michelle Paverovou, budeš Pojinkovou
prvou dámou. Pritom ženy ako autorky v rámci detskej literatúry dominujú...
V tejto oblasti počtom prevažujú nad mužmi a ich tvorba je minimálne
rovnako kvalitná. Pojinko už dlho dumá
čím je táto prevaha žien spôsobená. Pomôžeš mi odhaliť túto záhadu?
(A červíčky veru
jazyk nemajú, zato Pojinko má žiarivý úsmev J)
Prvá Pojinkova dáma! To znie tak vznešene. Asi by som Ti za
to mala kúpiť syr, aby si sa mal ako červík v syre. Vedel si, že sa to
takto hovorí, však? So ženami – autorkami pre deti to možno bude tým, že
v rodinách otcovia väčšinou pracujú a mamy sú s deťmi. Majú viac
času na to, aby spoznávali ich detskú dušičku, priania a sny. A pretože mnohé
mamy sú kreatívne, hádžu to rovno do počítača a potom sa nestačíme
čudovať. Ale ja poznám aj veľa výborných mužov, ktorí píšu pre deti: Roald
Dahl, Jo Nesbo, Daniel Hevier, Ľubomír Feldek, Peter Karpinský, Ján Milčák a...
héj! Pojinko! Vylez z toho syra! Chcem Ti ešte povedať, že aj Roman Brat
a Valentín Šefčík sú výborní! A mnohí ďalší.
A veru som ten
slovný obrat nepoznal. Ale mimoriadne sa mi páči. Budem ho s Tvojím
dovolením používať, veď v tomto syre sa mám tak báječne! A musím
uznať, že máš pravdu, tí autori, ktorých si menovala sú stobodoví. Ale teraz sa
idem prehrýzť k ďalšej otázke.
Náš národ sa môže
hrdiť, ba priam pýšiť celou plejádou autoriek svetovej úrovne. Krista Bendová,
Mária Ďuríčková, Jaroslava Blažková. Čítala si v detstve ich knihy? , Ktorá
je Tvoja najobľúbenejšia? A povedz, kto z tejto Veľkej trojky Ti
najviac „sadne“?
Zo slávnej trojky ma asi najviac oslovila Jaroslava
Blažková, hoci všetky autorky, ktoré si spomenul, sú vynikajúce.
Z Blažkovej knižiek ma vtedy zaujali dve: Tóno, ja a mravce
a Ohňostroj pre deduška. Hoci boli napísané pre vtedajšie deti – a to sú
dnešní dôchodcovia! – sú také nadčasové, že sa v nich nájde aj dnešné
dieťa a ten časový rozdiel mu neprekáža. Som rada, že Vydavateľstvo Q111
vydalo Blažkovú v modernej úprave s výbornými ilustráciami. Tie texty
nešuštia papierom, ako sa to stáva aj dnes niektorým knihám. Ale to je už iný
problém.
Téééda, pojinko má
práve rozčítanú knižku Tóno, ja
a mravce! Nie si ty náhodou telepat?
Myslíš, že teraz nám
vyrastá podobne silná generácia autoriek? Andrea Gregušová, Gabriela Futová,
Mária Lazárová, a... Marta Hlušíková? Čítaš aj knižky od svojich konkurentiek?
Alebo ich považuješ skôr za kolegyne? A prezraď našim čitateľom, kamarátiš
sa s nejakou z nich?
Máme dobrú a silnú generáciu autoriek pre deti. Ešte by
som pridala Toňu Revajovú, rysuje sa aj Zuzana Štelbaská. Jasné, že čítam
knižky aj týchto autoriek, je to pre mňa česť zoznámiť sa s ich svetom. Sú
to kolegyne, určite nie súperky. Osobne sa poznám s Gabikou Futovou, Toňou
Revajovou, s Martou Šurinovou, Katkou Mikolášovou, Hanou Koškovou
a mnohými ďalšími.
Ako si správne
poznamenala, tých kvalitných autoriek je veru omnoho viac. Máš zo súčasných
spisovateliek, ktoré sa angažujú v tvorbe pre deti, niekoho obľúbeného?
A nech sme demokratickí, kľudne prihoď aj autora. Aspoň budú mať naši
čitatelia nové tipy.
V posledných dňoch som objavila Zuzku Štelbaskú
a jej príbehy, ktoré deťom približujú nádherný svet prírody vtipným
a hravým spôsobom. Dobre sa mi číta Gabika Futová, deti určite poznajú
väčšinu jej knižiek. Mne sa však najviac páčila jej poviedka Trapoška. Je
v zborníku (podľa tejto poviedky mu aj dali názov), ktorý vyšiel v roku
2008 vo vydavateľstve Perfekt. Ale zdá sa, že ho možno už objaviť iba
v knižniciach.
Nevadí, aspoň to bude
pre nás dobrodružstvo, keď budeme snoriť a pátrať po tom zborníku.
Teraz trošku odbočím
od témy, ale zaujíma ma, čo si myslíš o spisovateľských dvojiciach? Išla
by si do takej spolupráce? Dokázala by si tvoriť tímovo?
Gabika Futová a Roman Brat sú takouto dvojicou. Určite
je to napínavá situácia pracovať takýmto spôsobom. Áno, rada by som si
vyskúšala tento zaujímavý spôsob tvorivej spolupráce.
Určite vzniká aj špecifický
vzťah medzi autorom a ilustrátorom. Pri detskej literatúre to platí
dvojnásobne. Azda aj v takomto prípade sa dá hovoriť o tímovej práci.
Všimol som si, že ilustrácie v Tvojich knižkách krásne dopĺňajú text
a sú funkčné. Máš nejakého dvorného ilustrátora? S kým sa Ti
najlepšie spolupracuje a do akej miery máš kontrolu nad vznikajúcimi
kresbami? Či si zástancom umeleckej voľnosti a tvorivej slobody?
Ilustrácia je pre detského čitateľa veľmi dôležitá. Pamätám
si, ako pozorne som skúmala Benkove ilustrácie v Dobšinského rozprávkach.
Ako ma nadchýnali tie obrázky plné farieb, smútku aj radosti! Moje knižky mali
rôznych ilustrátorov: Tomáša Klepocha, Tatianu Žitňanovú, Martina Kellenbergera,
Katarínu Ilkovičovú, Evu Švrčkovú, Veroniku Klímovú, no hlavne Alenku
Wagnerovú, ktorá mi ilustrovala štyri knihy, tri z nich boli za ilustráciu
ocenené. Cenu získala aj Eva Švrčková, zásluhou ktorej sa moja knižka Môj dedko Rýchly šíp stala Najkrajšou knihou
Slovenska 2013 a medzinárodná porota v Mníchove ju vybrala do
svetového katalógu kníh pre deti The White Ravens za rok 2015. Takže sa mi
podarilo stať sa bielou vranou J Všetkých mojich ilustrátorov vyberali väčšinou
editori jednotlivých vydavateľstiev, akurát Martina Kellenbergera som si
vyboxovala sama (ach, prepáč, nemáš ruky, Pojinko, nedokážeš to tak precítiť).
Jednu z mojich kníh som si ilustrovala sama, lebo vydavateľ zneužil moju
slabú chvíľku a dotlačil ma k múru. Som, samozrejme, vyznávačkou
tvorivej slobody a umeleckej voľnosti.
Ci prďo!!! Pojinko tú
knižku pozná, čítal ju a mimoriadne sa mu páčila, ale akosi mu uniklo jej
ocenenie. Musím povedať, že kniha si veru tú cenu zaslúžila.
Pojinkovi to nedá,
ale musí sa spýtať aj takú zákernú otázku, ako je: ktorú vlastnú knižku máš
najradšej? Alebo ako dobrý rodič naozaj žiadne svoje dietko neuprednostňuješ
a máš ich rada všetky rovnako?
Jasné, že mám rada všetky svoje knižky takou tou materskou
láskou a sledujem ich prvé kroky k čitateľom. Tí ma volávajú na
besedy a ja tieto detičky uvádzam do života s pýchou hrdej matere.
Uf! To je ale archaizmus. Teraz čakám na trináste dieťatko, onedlho mi zaplače
v rukách a ja sa naň teším, ako na svoju úplne prvú knižku. Takže
vybrať jednu je paromsky ťažká otázka. Ako vôbec môže takú ťažkú otázku
vymyslieť červíček? No ak by som mala predsa len vybrať, tak potom tieto svoje
detičky: Neznášam, keď ma hladkajú po
hlave, Čo baby nedokážu, Môj dedko Rýchly šíp a Až raz budem kapitánom.
Nech mi to ostatné knižky prepáčia.
To preto, že som
červíček sčítaný, všeličo som z múdrych kníh pochytil. Ale čo na to
čitatelia? Vedela by si Pojinkovi nejako štatisticky zhodnotiť (najlepšie
percentuálne a s presnosťou na štyri desatinné miesta), ktorá
knižočka mala najlepší ohlas?
Ty si ale matematik, Pojinko! Ak sa orientujem predajnosťou,
tak knižka Neznášam, keď ma hladkajú po
hlave sa dožila druhého vydania, knižke Čo
baby nedokážu sa robila dotlač a niektoré moje tituly sú už vypredané:
Kde pavúky tkajú cukrovú vatu, Písmenkovo,
Bublinkové rozprávky a dopredávajú sa Strelené rozprávky. No – a buď z toho múdry, červíček
môj. Ale teraz som si spomenula: v Revúcej si žiaci jednej základnej školy
postavili hlavu a škola musela do školského klubu nakúpiť dvadsať kusov
knižky Neznášam, keď ma hladkajú po hlave. Tak možno táto knižka je tá, na
ktorú sa pýtaš. Ešte Ti prezradím, že na jar vyjde jej pokračovanie. Hlavná
hrdinka Petra bude už prváčkou na gympli. To je všetko, viac nepoviem.
Presnejšiu odpoveď si
mi ani dať nemohla. A krajšie uznanie je sotva možné získať... Na
pokračovanie som veľmi zvedavý. Teda, poviem ti, takto napínať červíčka...
Ešte sa musím spýtať,
ako to robíš, že stihneš (a s prehľadom) dve knižky za rok a vôbec im
to neuberá na kvalite? Prinášajú Ti múzy inšpirácie na povel alebo naopak
vysedávaš každý deň dlho do noci za klávesnicou? Veľmi sa mi to páči
a veľmi Ti fandím, len nerozumiem ako to dokážeš... Skús sa s nami
podeliť o svoj spisovateľský recept, o ten povestný mňau–hav či know-how?
Teraz neviem ako sa to píše...
Som človek, ktorý nedokáže nič nerobiť. Povedzme sedieť
a hľadieť na stenu, alebo ležať na pláži bez pohybu. Ale predsa len, okrem
dvoch dní, keď učím a trápim maturantov, okrem nahrávania pre našu
televíziu (čítam deťom svoje rozprávky a ony ma nabíjajú energiou – možno
tu je ten zdroj) a nejakých tých domácich prác, ktoré sa zasa nemusia
preháňať, ja nič nemusím. Dokonca môj muž rád varí a pečie! Chápeš,
Pojinko? Nič. A to je to, čo mi dovoľuje sadnúť si za počítač práve vtedy,
keď mám chuť a dobrú myšlienku. A keď sa chce, vtedy to je iná
pesnička, ako keď sa musí. Dobre sa mi píše hocikedy, ak mám o čom písať.
V takom
prostredí, to je potom radosť tvoriť.
Ak sa niekto pozrie
na Tvoju bibliografiu, nemôže si nevšimnúť, že si sa akoby doslova zo dňa na
deň preorientovala z dospeláckej literatúry na detskú. Teda podľa Pojinka
si našla tú správnu cestu a smer J
Ale, aký bol impulz? Čo Ťa k tomu viedlo a čože tak odrazu?
Nie tak úplne, Pojinko. Pre dospelých som napísala sedem
kníh a píšem pre nich aj dnes -väčšinou poviedky v literárnych časopisoch.
Okrem toho sa im prihováram už štyri roky každý týždeň na Rádiu Regina
v raňajšej glose. Nezabudla som na nich. Ale viac času venujem tvorbe pre
deti – asi to súvisí s tým, že mám dvoch vnukov a dve vnučky J
Fíha, Ty toho naozaj
stihneš!
No a ja zas
zisťujem, že neviem kedy prestať a preháňam to, nebudem Ťa už teda dlhšie
spovedať, lebo sa to odo mňa mení na výsluch, ale keď Pojinko je tak zvedavýýý.
Musím však na záver konštatovať, že Vy – spisovatelia detskej literatúry ste
tak milí a dobrí ľudia! A zatiaľ každý, koho som oslovil, tak
Pojinkovi ochotne odpovedal. Tak sa, decká, nehanbite a napíšte na
facebooku svojmu obľúbenému autorovi. Čo by si na to povedala, Martička?
Zatiaľ som každému, kto sa pýtal, odpovedala. Ja som slušný
človek.
Pojinko ďakuje za
rozhovor a praje veľa tvorivej sily a veľa úspechov!
J