piatok 30. novembra 2018

Odkaz na buku

Pojinko odporúča





Odkaz na buku - Ľudmila Gašparíková


Vydavateľstvo Q111 patrí k malým, na jazýčok sa mi súka slovko "nezávislým", vydavateľstvám, ktoré nepomútia veľa vody množstvom vydaných titulov, ale keď už uzrie svetla sveta knižka s ich pečaťou, stojí to za to. Nezameriavajú sa výlučne na klasiku, ako by sa mohlo zdať - na myseľ mi hneď príde dielo skvelej Jaroslavy Blažkovej (Pojinko písal zatiaľ len o dvoch jej knižkách: Ostrov kapitána Hašašara a Mačky vo vreci, ale určite chce vo svojej neformálnych minirecenziách rozobrať postupne všetky) - ale dávajú priestor aj súčasným kvalitným autorom, no a samozrejme, nás teraz zaujímajú najmä tí píšuci pre deti a mládež.
Pred pár rokmi totiž vydavateľstvo usporiadalo súťaž o najzaujímavejšiu a najprínosnejšiu knižku v tejto oblasti. Víťazné rukopisy boli potom uverejnené. Pojinko o dvoch prácach už pred nejakým časom písal. Každá bola určená inej vekovej kategórii, od detí predškolského veku až po pubertálnu mládež a každá jedna bola výborná a perfektne spĺňa očakávania tej ktorej cieľovej skupiny. No a keďže Pojinko je rovnako detsky zasnívaný, ako aj pubertálne pojašený, sadli mu všetky! Tu je ich stručné predstavenie:

Na 3. mieste skončila Elena Eleková s vtipným i hodnotným príbehom pre školákov: Môj brat nemá brata.
2. miesto obsadila jedna z najšikovnejších a samozrejme i najlepších súčasných slovenských autoriek pre deti a mládež, všestranná Marta Hlušíková s pôvabne magickou knižkou pre menšie deti Anabelka sa smeje dvojhlasne.

Na 1. mieste sa umiestnila..., no, nerád sa opakujem, veľmi nerád. Máte to v názve tohto článku!

Naša dnešná knižka je určená starším deťom/mládeži a mimoriadne ju ocenia začínajúci násťroční čitatelia (lebo ich bude baviť a prečítajú ju na jedno zlhtnutie, na jeden nádych, na jedno posedenie), a my, knihomaniaci a knihomoľovia, vieme veľmi dobre aké je ťažké zaujať knihou dnešného pubertiaka, takže za toto patrí veľká poklona pani autorke, ale ocenia ju tiež ich rodičia, ktorí svojim deťom, pevne verím, nebudú chcieť dať knihu, ktorá je "iba" pútavá, ale má aj akcentovanú ľudskú stránku, je obohacujúca, etická a poučná, bez toho, že by nasadzovala nejaký didaktický tón pedagóga so zdvihnutým prstom. Dej ani na sekundu nenudí. Obdivuhodné je aj to, ako sa autorka dokázala vcítiť do myslenia pubertiakov a ako verne napodobnila ich slang. Viacerí sa o to pokúšali, ale ich pokusy sú kŕčovité, a neuveríte im. V tejto knihe je to inak, skoro by ste verili, že ju napísalo trinásťročné dieťa, ale obdarené naozajstným literárnym talentom. Akurát Pojinka už neskôr trochu škrelo, že sa miestami literárnosť vytrácala na úkor autentickosti prežívania pubescenta, lebo autorka veru vie písať! Ale uvedomuje si aj to, že ako trinásťročného by ho asi tiež nebavilo čítať siahodlé lyrické opisy prírody...

Na začiatku sa zoznámime s hrdinami príbehu: partiou tvorenou dvoma dievčatami a dvoma chlapcami, ktorí sa vydávajú na opekačku. Počas výletu nájdu na buku vyryté meno a rímskymi číslicami napísaný dátum. Ešte netušia, že sa ich dotkla minulosť, na tomto mieste sa totiž odohrávali boje počas Slovenského národného povstania...

Knižka je to pomerne krátka a má koncepciu skôr poviedky, ktorá je viac rozpracovaná a viac rozšírená ako býva pri poviedke bežne zvykom, než románu pre deti. Je to vlastne rozsahom taká novelka, čo vás vďaka pekne plynúcemu deju, novým a zaujímavým odhaleniam, ktoré prichádzajú presne v ten správny okamih, aby dej posunuli dopredu a Vás poriadne držali v napätí, rozprávačskému talentu autorky, jej slohu, ktorý je naozaj na úrovni, dobrému zmyslu pre humor a mnohým iným kvalitám, priklincuje ku knižke, kým ju neprečítate. Mne ako dospelákovi trvalo len chvíľu, kým som knižku dokončil a ešte sa mi aj málilo... tým ale nechcem povedať, že by bola prikrátka, pre čitateľskú skupinu, ktorej je určená je tak akurát. Doslova odmeraná na chlp, a to teraz nehovorím len o dĺžke, ale ešte viac a najmä o jej vyznení, o spôsobe, akým je napísaná, hlavne ale o tom, čo svojmu čitateľovi dokáže sprostredkovať. Je to záujem o históriu, úcta k našej minulosti, úcta k starším, k bojovníkom, ktorí bojovali a často i položili životy za oslobodenie od fašizmu, a teda i o úcte k sebe navzájom. To všetko je v tom správnom pomere posypané dobrodružstvom, detektívnym pátraním i štipkou romantiky, dokonca i miernym náznakom nadprirodzena. Pretože sú tu protagonistami ako chlapci, tak i dievčatá, obe skupiny si prídu na svoje.
V dobách, kedy vládnu knižnému vkusu rozťahané epické fantasy ságy, kde hrdina zachraňuje celý svet, prípadne rovno svety, padne takéto milé, komorné a realistické dobrodružstvo zo života detí čitateľovi veľmi fajn.


info:
ilustrácie: Andrej Mazúr (farebné ilustrácie sa striedajú s čiernobielymi, a hoci nie sú zlé, pôsobia na mňa skôr tak "časopisecky", než plnohodnotne knižne, text je však určený pre čitateľa v takom veku, že na ilustráciách mu už nezáleží)
vydal: Q 111, 2017
počet strán: 72
trošku atypický, skoro štvorcový formát, pevná väzba
vek: 11 - 15 rokov
pre dievčatá i pre chlapcov

utorok 27. novembra 2018

Tajomstvo pečate mesta

Pojinko predstavuje:





Tajomstvo pečate mesta - Jana Necpalová


Nedávno sa Pojinko zúčastnil milej besedy s milou autorkou milej knižky. Každý príde rýchlo na to, o akú knižku sa jedná a o akú spisovateľku ide. A ak nie, urobte malú kuk hore a bude Vám všetko jasné. Na dôvažok s touto nesmierne zlatou pani učiteľkou a spisovateľkou spravil aj rozhovor, ktorý nájdete TU.
Nebola to ale obyčajná beseda, bolo to niečo viac, niečo významnejšie než je i prezentácia knižky. Bol to krst knihy spojený s autogramiádou! Knižka Tajomstvo pečate mesta vyšla už dávnejšie, no prvé vydanie je už dávno beznádejne rozpredané, a keďže nám už vyrástla nová čitateľská generácia, bolo načase poponáhľať sa s prevydaním. Knižočka ostala rovnaká, pribudli len nejaké malilinkaté zmeny na úrovni textu, ktoré by si možno nevšimol ani oddaný fanúšik. Je teda stále rovnako rozkošná a hodnotná, v tomto sa absolútne nič nezmenilo. Janka Necpalová je pre žilinské deti niekým špeciálnym, nielenže je veľmi obľúbenou spisovateľkou, ale mnohí ju poznajú a majú radi aj ako svoju pedagogičku. Hoci viacerými svojimi knižkami presiahla región svojho pôsobiska, táto knižka je pevne ukotvená v Žiline, je s ňou veľmi pevne spätá a to puto je veruže čarovné. 
Pojinkov kamarát a sekretár (Pojinko je červík a nijaký červík nemá ruky, takže potrebuje osobného asistenta), ktorý predtým ako sa zamestnal v knižnici pracoval v kníhkupectve a na oboch svojich pracoviskách rád odporúčal deťom túto knižku. Mnohokrát sa totiž stretol s tým, že malí čitatelia potrebovali do školy nejakú knihu o Žiline, a ako splniť zadanú úlohu, keď je trh zaplavený samými, hoci peknými, tak pre detského čitateľa nudnými, fotografickými publikáciami o histórii mesta...? Nuž, takto! Ak chcú nejaký pútavý príbeh, ktorý sa odohráva priamo v meste, príbeh v ktorom sa čitateľ oboznámi so zaujímavými pamätihodnosťami a mnohé sa dozvie, je tu táto knižka! Verím ale, že nielen oni budú s knihou spokojní.

Aký je dej knižky? Požičiam si pár oficiálnych slov od vydavateľa:

Kniha Tajomstvo pečate mesta je knihou pre žiakov mladšieho školského veku. Dej sa odohráva v súčasnosti v jednom žilinskom obchodnom centre. Malý chlapec Martin si nedáva pozor na svoje želania, tak ostáva cez noc zavretý v tomto obchode. Čaká na neho veľa príjemných i menej príjemných situácií, ktoré sú ale postavené tak, aby nenásilne a jemne formovali jeho charakter, vôľu i zodpovednosť za vlastné činy.
        V druhej časti je už Martin štvrták a tento krát odchádza do obchodného centra  na noc dobrovoľne, pretože cíti zodpovednosť za svojich priateľov, ktorí potrebujú jeho pomoc. Teraz je to už ťažšie. Nie je to len noc v obchode. Dostáva úlohy, ktoré nie sú jednoduché. Martin musí ísť do Dadanovej tlačiarne, na Mariánske námestie, poznáva históriu Budatínskeho zámku, Lesopark, hvezdáreň, sútok Váhu a Kysuce, Dom umenia Fatra, Žilinskú univerzitu a iné dôležité miesta krajského mesta Žiliny. Touto formou sa mladý čitateľ učí o meste a jeho okolí. Martin sa zároveň dostáva do situácií, v ktorých autorka podáva nenásilnou formou možnosti správania sa, rozhodovania a empatie k iným deťom, ľuďom, dokonca aj mimozemšťanom. Venuje sa ochrane prírody a čistote mesta spôsobom, kedy dieťa ani nezbadá, že príbeh je metodikou a návodom k zlepšovaniu čistoty mesta a ochrany prírody v jeho okolí.
        Záver knihy je pozitívny, upokojujúci, dávajúci nádej, že z každej životnej situácie existuje cesta, ktorá je pre nás školou do lepších dní.

a teraz Pojinkov neoficiálny verdikt: 
Knižka ma zaujala svojím vynikajúco vyváženým pomerom medzi poučením a zábavou a autorkin humor mi je veľmi sympatický a blízky. Pre žilinské deti bude mať kniha pridanú hodnotu a je to niečo výnimočné, čo isto natrvalo ostane zrastené s ich detstvom, ako i rodným mestom. Myslím ale, že príbeh je univerzálne platný a mohol by byť situovaný hocikde a kniha má potenciál nájsť si čitateľa odhocikiaľ... či už býva v Bratislave alebo na Lomnickom štíte... 

ukážka:









vydal: Združenie human 2 human (http://www.human2human.sk/)  s podporou grantových systémov mesta Žilina a Žilinského samosprávneho kraja

pondelok 26. novembra 2018

Chlapec a more

Pojinko odporúča:




Chlapec a more - Armstrong Sperry

"Stalo sa to dávno predtým, ako sa v Južných moriach zjavili prví obchodníci a misionári, keď bolo ešte Polynézanov veľa a v srdciach im horel plameň odvahy. No obyvatelia Hikueru si na ten príbeh dodnes spomínajú v piesňach a rozprávajú si ho pri večerných ohňoch."

Týmito slovami sa začína krásny príbeh s príchuťou hrdinského eposu.


Pojinkovi sa dostala na bruško u nás nepríliš známa knižka, ktorá je ale vo svete, a najmä v anglicky hovoriacich krajinách priam legendárna. Vytvoril ju šikovný knižný ilustrátor, ktorý sa stal vzápätí i úspešným spisovateľom pre mládež. Odchovaný klasickými dobrodružnými príbehmi, pokúsil sa o napísanie podobne pútavých, no tiež hodnotných dobrodružných diel pre chlapcov. Zakaždým uspel. Okrem rozprávačského talentu vedel veľmi zaujímavo a vierohodne vykresliť rôzne dobrodružstvá a veľmi dobre rozumel psychológii mládeže, pre ktorú tvoril. Rozumel skrátka ich duši, tak je to. Kvôli tomuto jednému románu je ale najviac pripomínaný a kniha je stále, skoro nepretržite v tlači už od doby svojho vydania. Povážme, že to je pekný rad rokov! V roku 1941 získala Newberyho medailu, najvyššie ocenenie v americkej literatúre pre knižné diela určené deťom a mládeži.

Teraz ale už k napínavému deju: čo nevyzradil názov, prezradil podnázov... a z toho vyplýva aj prekladateľský chaos. V originále sa kniha volá Call It Courage (voľne by sa to dalo preložiť ako To je odvaha) v Británii zas vyšla pod názvom The Boy Who Was Afraid (čiže Chlapec, ktorý sa bál). A aby to nebolo príliš jednoduché, v Čechách zas pod jednoznačným a jednoduchým titulom Odvaha, na Slovensku ako Chlapec a more, čo je jasná a veľmi milá odvolávka na Hemingwayove dielo Starec a more, ktorého publikovanie sa však datuje do neskoršieho obdobia než je vydanie tejto knižky. Dobre, po malom výlete v čase si už konečne povedzme niečo o knihe, ktorá Pojinka priklincovala ku gauču až do doby, kedy ju nedočítal (netrvalo to dlho, knižka je to krátka, ale natoľko hutná - stále sa niečo deje a autorovi stačí na zachytenie dramatického deja len pár silných viet a Vám sa nijako máliť nebude, nikto sa nebude cítiť ochudobnený, že ma úplne vyšťavila a vyžmýkala, skoro ako nášho hrdinu, keď mu došla voda a plavil sa pod rozpáleným tropickým slnkom). Hlavným hrdinom je polynézsky chlapec, ktorý je ako Vy, ako každý iný chlapec, ako každý iný chlapec zo súostrovia, až na to, že... je veľmi bojazlivý a ustráchaný. Takže nie, nie je ako jeho rovesníci, a tí sa mu vysmievajú a stránia sa ho. Dnes nie je nič výnimočné a nič zvláštne, keď sa chlapec či muž bojí, ale v dávnejších dobách alebo v drsnejších podmienkach, než je civilizované mestské prostredie, bol takýto človek vo veľkej nevýhode a v každodennom drsnom boji s prírodou, zvieracím či ľudským nepriateľom sa jeho šance na prežitie podstatne znižovali. Mafatuovi (tak sa volal náš chlapec) nepridáva k sebavedomiu ani to, že je synom náčelníka, a teda svojím nedôstojným správaním otca zahanbuje. Možno horšie je ešte to, že nejde o obyčajný strach, ako skôr o fóbiu. Mafatu sa nesmierne bojí mora, čo znamená, že v prostredí, kde je more zdrojom obživy a každodenným spoločníkom, kde Vás zobúdza škrek čajok a ako uspávanka Vám slúži šum príboja, mu tento strach neumožňuje byť plnohodnotným členom kmeňa. Jedného dňa ale v sebe Mafatu zburcuje všetky sily a vydáva sa sám, len so svojím verným kamarátom psíkom, na plavbu po šírom mori. Aby dokázal svojim ľuďom, a predovšetkým sebe samému, že vie prekonať strach. Na ceste za odvahou napokon zistí, že mu žiadna nechýba a viackrát prekoná aj toho najodvážnejšieho rybára a bojovníka... Mafatu nám ukazuje, že svojmu strachu sa treba postaviť a poraziť ho, nie pred ním donekonečna utekať, či ukrývať sa pred ním. Mafatu prežije búrku na mori, stroskotanie, stretne sa v súboji so žralokom, dokonca sa ocitne zoči-voči desivým ľudožrútom. Autorov skvelý jazyk, cit pre vykreslenie nebezpečenstiev, detailné zobrazenie exotického tichomorského prostredia, toto všetko pred Vaším vnútorným zrakom vykúzli krásny dobrodružný príbeh a vezme Vás s Mafatuom, jeho verným psíkom a polovične skroteným albatrosom na nezabudnuteľnú cestu.
Celý čas som si predstavoval príbeh ako krásny panoramatický dlhometrážny film, a potom som sa dozvedel, že i bol pre televíziu dávnejšie sfilmovaný...

Už si len zhotoviť nejakú plťku vydať sa po Váhu :) musím si ale pribaliť záchranné koleso, červíky totiž nevedia plávať...


info:
ilustrácie: Armstrong Sperry (sám autor bol šikovným ilustrátorom, čakajú na Vás krásne jednofarebné kresby, viď. obálka )
vydal: Tranoscius, 1994
počet strán: 84
trochu väčší formát, mäkká väzba  
vek: 11 - 15
pre chlapcov

na konci na Vás čakajú  vysvetlivky, to aby ste sa vedeli lepšie zorientovať v ostrovnom svete Polynézie a páči sa mi i nápad dať písmu morsky modrú farbu, vôbec to neruší pri čítaní, naopak, ozvláštňuje to text a dotvára atmosféru

streda 14. novembra 2018

Rozhovor s Jankou Necpalovou

Pojinkovo milé interview so supišnou osôbkou -  osobnosťou 

 


Pojinko mal tú česť spoznať sa s jednou milou autorkou detských kníh. Z toho priamo vyplýva, že si jednoducho nemohol nechať ujsť príležitosť vyspovedať ju.
Ale ešte pred samotným rozhovorom, prečítajte si niečo o dotyčnej spisovateľke. To aby sme sa uviedli do obrazu. Nasleduje oficiálny textík vydavateľa: 

Janka Necpalová, mimo to, že je učiteľkou, je žilinskou autorkou detských kníh. Okrem literárnej tvorby pre deti sa venuje písaniu scenárov a muzikálov pre deti.  Detský muzikál v anglicko-slovenskom jazyku Na jeden deň labuťou sa hral v Žiline i Bratislave, muzikál Motýlia láska v Žiline.
Jankine knihy sú žiadané a vďaka nim sa dostáva do povedomia Žilinčanov, ale aj čitateľov mimo Žiliny. Svojou knihou Tajomstvo pečate mesta odhaľuje Žilinu aj ostatným obyvateľom Slovenska. Jej kniha Zo škrupiny bola ocenená ako najkrajšia kniha Horného Považia v roku 2014, kniha Zo škrupiny II. sa stala najkrajšou knihou Horného Považia v roku 2017. Spisovateľka sa venuje svojim čitateľom, stretáva sa s nimi, knihu dokáže ponúknuť adresne tým, pre ktorých je určená.

Doterajšia knižná tvorba:
Tajomstvo pečate mesta, 2006, dotlač 2010
Na jeden deň labuťou, 2010
Papučky, 2012, dotlač 2016
Zo škrupiny 1, 2014, dotlač 2017
Zo škrupiny 2, 2017
Zatúlané papučky, 2017, dotlač 2018
Tajomstvo pečate mesta, 2018, vynovené vydanie


No a teraz už hor sa do rozhovoru:

Janka, určite si už s niekým robila rozhovor, pravda? Ale ten niekto určite nebol červík, je tak? Dúfam, že nemáš trému, a vôbec, prezraď nám na začiatok, môže spisovateľ, ktorý už určite zažil množstvo besied a rôznych iných podujatí, zažívať ešte trému? Máš nejakú fintu na to, ako proti nej bojovať? Zaujímam sa o to z čisto profesionálneho hľadiska. No dobre, aj z osobných dôvodov, písali mi z Výboru knihomoľov, že mám rečniť na červíčom knihomoľskom sneme, a tak sa snažím z Teba vytiahnuť nejaké tie cenné rady...

Ahoj, pamätám sa, keď som bola ešte malá Janka trému som mala hlavne pri recitovaní a spievaní, ale teraz, ako som už veľká Janka nemám s ňou problém. Sme kámošky. Spomínam si na krst jednej mojej knihy, kde bolo 300 detí a ja som sa tam cítila výborne. Niekedy je horšie postaviť sa jednému človeku zoči-voči a rozprávať sa osamote, lebo slovo dokáže veľmi ublížiť. 

Dostalo sa do mojich ušníc (červíky nemajú uši - pozn. Pojinko), že učiteľuješ. Inými slovami, nie si len spisovateľka, ale aj učiteľka. Povedz našim čitateľom ako si sa dostala k takejto ušľachtilej, záslužnej, no i ťažkej profesii, a na dôvažok sa nám ešte zdôver s tým, čo pre Teba táto práca znamená.

Ako vždy hovorím na besedách; som hlavne mamou. Hoci moje dcéry sú už dospelé, stále si vychutnávam to, že som ich mama. Mojím poslaním je učiť deti. Čím som staršia, tým radšej chodím do školy. Je normálne naučiť deti čítať, písať, počítať, lebo sú prirodzene šikovné a učenlivé, ale najdôležitejšie je naučiť ich byť dobrými ľuďmi. A vtedy sa začne meniť život a celý svet k lepšiemu.

To bolo krásne, niet čo dodať.
Považuješ sa väčšmi za spisovateľku, alebo si v prvom rade učiteľka a až potom autorka kníh? Alebo to dokážeš, nebodaj, skĺbiť? A ako to, prepánajána, všetko dokážeš stihnúť?!

Necítim sa byť spisovateľkou. Som autorkou detských kníh a to stačí. A som obyčajná učiteľka, ktorá si robí svoju prácu. Obe profesie sa krásne dopĺňajú a súzvučia spolu. Motiváciou je láska k deťom. Všetkým. Bez výnimky. Lebo za každým problémovým dieťaťom je jeho smutný príbeh.

Veru máš pravdu, a veľmi sa mi páči Tvoja skromnosť. A aj Pojinko Ti teraz niečo vyzradí: medzi deťmi, a veru aj ich rodičmi, si obľúbená autorka. Usmievaš sa, vidím na Tebe, že to vieš, tak Ťa skúsim s niečím prekvapiť – predstav si, že Pojinko vie aj to, ako Ťa vnímajú Tvoji žiaci, lebo sa už rozprával nielen s tými deťmi, ktoré čítali Tvoje knižky, ale aj s takými, ktoré učíš. Ale chce to počuť z Tvojich úst. Pekne krásne na seba teraz „nabonzuj“, aká si učiteľka – ako seba ako učiteľku vnímaš? Vieš byť aj prísna? Neboj sa, Pojinko to žiadnemu z Tvojich žiakov nepovie, oni si to totiž prečítajú J

Moji žiaci ma volajú pani Janka. A povedali by...Janka je čarodejníčka. Vie zastaviť vietor. Ak chceš vedieť o tom viac, musíš sa ich opýtať.

To sa teda spýtam! Priam horím zvedavosťou.
Pojinko dostal geniálny nápad! Dúfam, že neobjavil žiarovku, mysliac si s akým prevratným vynálezom prichádza... skrátka, čo tak využiť svojich žiakov ako kritikov? Máš poruke nejakého detského čitateľa, na ktorom si môžeš počas písania doslova naživo vyskúšať a overiť, či sa bude príbeh deťom páčiť?

Mojimi prvými čitateľmi sú vždy moje dcéry. Počúvajú kapitolu po kapitole a potom mi rozprávajú, ako to cítia. Niekedy ma aj kritizujú. Vtedy sa na ne mračím a vravím si, asi som ich zle vychovala. A potom ide rukopis k mojim deťom do školy. Niežeby mal nohy, odnesiem ho pekne v taške na papieri. Čítam ho mojim žiakom a sledujem, či sa nenudia a nezívajú. Potom sa rozprávame a ja počúvam ich múdre slová, lebo ony vidia svet inak, ako my dospelí. Učím sa od nich. Ale to tam nepíš, nech si nenamýšľajú.

Joj, neskoro... môj zapisovateľ to už zaznamenal, hádam im teraz nebude pršať do nosa. Podelíš sa s nami o svojich obľúbených detských autorov? Na ktorých autoroch si vyrástla? Pamätáš si ešte na svoje obľúbené knižky, ktoré si v detstve „hltala“? Ktoré to boli?

Ja som s knihami vyrastala. Niekto si pamätá, ako rástol podľa fotiek. Ja podľa kníh. Danka a Janka, Pipi, Anna zo zeleného domu, Jana Eyrová, bola som aj Angelikou, všetky diely, Annou Kareninou... Mám doma okolo tisíc kníh. Môj deň začína i končí s knihou.

A čo súčasní autori kníh pre deti a mládež? Máš medzi nimi nejakého favorita alebo favoritku? A aj sa stretávaš a kamarátiš s nejakými?

S autormi sa nestretávam, hoci niektorých by som rada osobne poznala. Napríklad Alice Munroovú. Píše krásne poviedky.

Pojinko má kamaráta, ktorý pracoval v kníhkupectve, a teraz robí v knižnici a je aj Pojinkov osobný sekretár a zapisovateľ jeho pamätí (červíky nemajú končatiny, tak potrebujú sluhov – pozn. Pojinko), a deti sa ho raz pýtali, že akí žiaci boli asi učitelia, pretože aj učitelia museli byť kedysi, celkom logicky, žiakmi. Lenže nevedel im odpovedať, lebo žiadneho učiteľa nepoznal tak dobre, aby sa ho to odvážil spýtať. Zaspomínaš si na doby, kedy si bola žiačkou? Chcela si byť už odmalička učiteľkou?

Ja som bola výbornou žiačkou. Rada som chodila do školy a učitelia ma mali radi, lebo som bola bifľoška a vedela som spievať, recitovať, cvičiť, písať, proste všetko, čo má správny bifľoš vedieť. Už ako školáčka som písala a chodila na literárne súťaže. Chcela som byť lekárkou. Mojím snom bolo pomáhať ľuďom. Ale osud to zariadil inak.

Neboj, pomáhaš tak či tak, len trochu iným spôsobom. Musíš nám ale ešte povedať kedy si začala písať. Asi už na základnej škole si dobre slohovala...

Moju prvú knihu som napísala v druhej triede. Aj som si ju sama ilustrovala. Bola napísaná v zošite. Mojim žiakom som vysvetlila, že slovo keby je v slovenčine zbytočné, lebo keby už nič nezmení, ale keby som ten môj prvý zošit mala...

Téééda, skutočný talent sa prejaví už skoro! Teraz prichádza otázka, ktorej sa žiaden autor nemôže vyhnúť, prepáč nám, ale určite to zaujíma viacerých, nielen Pojinka, ktorú knižku považuješ za svoju najvydarenejšiu, ak teda môžeš nejaké svoje duchovné dieťa uprednostniť pred druhými...?

To nemôžem. Za každou mojou knihou je kúsok života a každá je pre mňa iná. Najviac myslím na tú, ktorú práve píšem a pripravuje sa na svet. Ale každý autor si asi najviac pamätá svoju prvú knihu. U mňa to bola Tajomstvo pečate mesta. Keď som ju videla v kníhkupectve vo výklade... Bol to môj splnený veľký sen. Pamätám si to dodnes. Diana i Tímea stáli pri mne a hovorili: Mami, tvoja kniha!

A čo na to ostatní? Súhlasia? Povieš nám, ktorá Tvoja knižka je najobľúbenejšia medzi čitateľmi? Ja by som tipoval, že Zo škrupiny, tá sa mi veľmi páčila a bol som rád, keď sa nedávno dočkala aj pokračovania! Uhádol som, či som vedľa jak ten červík, pardon, jak tá jedľa?

Malé deťúrence šantia s knihou Papučky, Zatúlané papučky, staršie deti čítajú o malom Jožkovi  Zo škrupiny 1,2 a dospelí čítajú Na jeden deň labuťou. Teraz sa bude na besedách čítať Tajomstvo pečate mesta. V našej škole v ZŠ Limbová sa teraz číta Zo škrupiny. Cez prestávku prišiel ku mne chlapec a povedal: Napíš aj trojku. A ja sa pýtam, a o čom by bola? Krokodíl je už doma. A to milé chlapča povedalo: Veď si spisovateľka, máš to vedieť...Aj takéto krásne chvíle sa dajú zažiť v škole.

Pojinkovi učarovala aj nesmierne pôvabná dvojica knižiek plných básničiek pre najmenších. Už si ich spomínala. Priblížiš ich čitateľovi? Povieš nám ako vznikali tie nádherné ilustrácie a ako uzreli svetlo sveta i CD s pesničkami, ktoré sú súčasťou knižiek?

To je príbeh aj na dve strany...Ale v skratke...Do môjho života vstupujú krásni a šikovní ľudia, ktorí chcú dať deťom to najlepšie. Žiadne postranné úmysly, len čistý zámer urobiť dobrú vec. A práve tak vznikli Papučky. 1800 kníh Papučiek sa dostalo k deťom a rovnaký počet Zatúlaných papučiek. A stále sa počúvajú a spievajú. Pre mňa je to tá najkrajšia odmena.

Teraz nanovo vychádza kniha Tajomstvo pečate mesta. Pojinko niečo málo vie o tom, aká je táto knižka špeciálna, ale prezradíš nám bližšie, prosím, ako sa táto knižka narodila?

V roku 2006 som sa s mojimi žiakmi zúčastnila súťaže o najkrajšiu knihu napísanú kolektívom triedy. Tam niekde začína cesta tejto knihy. Po súťaži, ktorú sme vyhrali, som knihu prepísala, upravila, rozšírila, Katarína Adámková ju ilustrovala a tak vyšla moja prvá kniha. Teraz, po rokoch, keď už generácia detí odrástla, bolo treba ju opäť vydať. Stále je to aktuálna kniha o Žiline, zaujímavých miestach v meste a okolí, s príbehom chlapca, ktorý zažije neuveriteľné dobrodružstvo. Kniha sa deťom páči možno aj preto, že tieto miesta poznajú, vedia presne, kde sa dej odohráva a každý chlapec, či dievča by možno niečo také chcelo zažiť. Ostať v hračkárni úplne sám...

Nemôžem Ťa ešte pustiť, hoci sa už mrvíš a ošívaš, najskôr nám povedz na čom pracuješ a o čom bude ďalšia knižka? Lebo moji špióni mi poskytli supertajné informácie, že niečo máš už dokonca hotové. Môžu sa čitatelia teda tešiť na príhody červíka, ktorý sa vydal na vandrovku?

Ďalšia kniha je už hotová. Je úplne iná, ako ostatné, lebo je to detská kniha pre dospelých. Čuduješ sa, však? Ale je to tak. Opäť sa zišli dobrí ľudia, ktorí knihe vdýchnu život. Ilustrátor, skladateľ, herec a autor tvoria tím a pracujú na tom, aby sa nám podarilo šíriť do sveta odkaz malej ovečky. Trošku tajomné, nemyslíš?

Veru myslím! A neviem sa dočkať! Janka, je mi jasné, že už Ťa nemôžem dlhšie zdržiavať, musíš sa pripraviť na vyučovanie, opraviť písomky a ešte dokončiť kapitolu novej knižky, Pojinko sa musí zmieriť s tým, že mu onedlho ujdeš, preto Ti praje veľa nápadov na nové zaujímavé príbehy, veľa času, aby si ich stihla napísať, a veľa spokojných čitateľov z radov ľudí i rodu červíkov! Ahoooj a tešíme sa na pripravovanú knižku! Ďakujemééé!

Ja ďakujem!


(Janka na premiére detského muzikálu Motýlia láska, ktorý vznikol na základe jej knižky Na jeden deň labuťou)




Tak, moji milí pojinkovci, páčil sa Vám rozhovor? Nabudúce Vám prinesiem ochutnávku z autorkinej tvorby!