Rozhovor s Václavom Šuplatom

Ani nepretieklo tak veľa vody a už tu máme druhý rozhovor!

Ako je len dobre, že máme dobrých autorov :) A to dobrých nemyslím len v zmysle kvality ich diela, ale aj ich ľudskej povahy. Pred pár dňami som si začal písať s jedným autorom a on bol taký ochotný, že dovolil Pojinkovi, aby ho "vyspovedal". Rozhovor Pojinka veľmi dojal. 

Nech sa páči, prečítajte si ho, hádam aj Vám prinesie radosť:

Ahoj, Václav! Prosím ťa, povedz mi hneď na úvod ako ťa môže Pojinko volať. Václav je veľmi zaujímavé meno, také starosvetské a vznešené, ale priznám sa, že huncútskemu a veselému Pojinkovi znie až priveľmi oficiálne. Zver sa mne a našim čitateľom; ako ťa prezývajú kamaráti a ako Tvoja rodina? A nehanbi sa a prezraď nám ako ti hovorili rodičia, keď si bol chlapec? Mali to aj nejako odstupňované podľa toho či si bol dobrý alebo či si neposlúchal?

S mojím menom je to naozaj zložité.

Mne sa veľmi páči, a som rád, že mi ho otec dal. Ale...

Václav mnohým naozaj znie priveľmi oficiálne, a hovoria mi Vašo. To sa však nepáči mne. Tak ma môžu oslovovať len moji najkamaráti (a keďže Tebe sa moja knižka páči, tak aj Ty si môj najkamarát - ale to neznamená, že mojimi najkamarátmi sú len tí, ktorým sa páčia moje knihy, lebo by sa to teraz tak mohlo zdať).

Doma som mal tri mená.

Najradšej som mal, keď mi rodičia povedali Vašík, to som vedel, že je všetko v najlepšom poriadku.

Keď mi povedali Vaško, to už bolo horšie, minimálne som musel ísť niečo kúpiť do obchodu.

Ale najhoršie bolo, keď na mňa otec zavolal Vašeno! To som hneď vedel, že som niečo vyviedol, a on na to prišiel.

Tak to je zlaté! Veru sa nerád musím priznať, že aj ja som bol párkrát prekrstený na Pojko, Pojo a dokonca Pojisko! Nuž, ako malý som bol tiež nezbeda!

Vašo, kamarát môj, Pojinko ťa musí aj vyspovedať ohľadom toho, aký si mal vzťah ku knižkám, keď si bol malý. Bol si odjakživa náruživým čitateľom alebo si si vzťah ku knihám budoval postupne?

Kniha bola moja najobľúbenejšia hračka od útleho detstva. Naozaj.

Naša rodina bola chudobná, hračky, aké mali ostatné deti, som nemal, ale v knihách bolo úplne všetko.

Keď som v noci tajne čítal, s baterkou pod perinou, nevedel som sa dočkať až budem dospelý, a budem môcť čítať ako dlho budem chcieť.

Úplne si ťa viem predstaviť ako takého malého náruživého čitateľa. My knihomoľkovia sme bytosti vynaliezavé! A pamätáš si aj na nejakého svojho knižného favorita, ktorý ťa formoval v detstve? Máš nejaký tip na dobrú, hodnotnú knihu pre mladého čitateľa, s ktorým by si sa chcel podeliť o čitateľský zážitok?

To by bol veru veľmi dlhý zoznam kníh a knižných hrdinov.

Môj život však formovali knihy pána Foglara, a najmä jeho Rýchle šípy.

Aj my sme mali, s tromi kamarátmi, taký klub.

A hneď potom som mal najradšej chlapčenské detektívky - "Emil a detektívi", "Emil a tri dvojčatá", príbehy Kalle Blomkvista, ale hlavne všetky príbehy Troch pátračov.

Ó, teda ty máš dobrý vkus! Veru všetky tie knihy, ktoré si menoval sú úžasné. Skôr či neskôr sa určite objavia aj v Pojinkovej knižničke. A týmto ti ďakujeme aj za tip. Ostaňme však chvíľu ešte v tvojom detstve. Vráť sa v čase a neboj sa na seba aj trochu nabonzovať! Ako by si sa charakterizoval ako chlapca? Bol si ako grázlik Gabo J alebo skôr figliar - výmyselník a či nebodaj si sekal dobrotu a bol si takým malým rytierom? Skús si zaspomínať, máš pre nás nejakú milú alebo vtipnú historku?

Myslím, že som bol tak z každého trochu.

Ale vždy som chcel byť hlavne rytierom.

Mal som rád tu dobu; páčilo sa mi hrdinsky zachraňovať princezné, čo boli pre mňa všetky dievčatá, najmä tie tmavovlasé, s dlhými vlasmi; rytierska česť mi bola nadovšetko; úloha brániť slabších a pomáhať im, mi bola samozrejmou povinnosťou.

Raz som videl staručkú babku stáť smutne nad veľkou kopou uhlia, ktoré jej práve priviezli pred dom v Starom meste, a bolo mi jasné, že ho sama do pivnice nedostane.

S priateľom sme to uhlie nosili v kýbloch do pivnice niekoľko hodín. Keď sme to konečne mali hotové, prišiel jeden mladý muž, ako sa ukázalo, babkin vnuk, ktorý nám poďakoval, že sme mu ušetrili hromadu ťažkej práce. Doma ma otec zbil, že som prišiel neskoro a ešte celý špinavý.

Teda! To sa mi ohromne páči. Veru, Pojinko už bude ako mrzutý dôchodca, ktorý sa sťažuje na celý svet, ale zdá sa mi, že tej rytierskosti je dnes tak málo...

Ale že stále existuje, a že rytierom sa môže stať každý chlapec, ba vôbec každý človek, keď má veľké a statočné srdce, to sa netreba báť ukázať okoliu a na to treba mať správne vzory. Bodaj by si z teba zobrali príklad viacerí!

Ale teraz prejdime k inej tvojej vlastnosti: už na základe knižky „Kráľovský detektív Sebastián“ som vedel, že autor musí byť veselá kopa. Aké miesto v tvojom živote náleží humoru?

To najvyššie. Napokon, až na jedinú rozprávku, sú všetky moje televízne, či rozhlasové rozprávky, všetky moje Večerníčky, rozprávkové knižky, texty piesní, či básničky, veselé a úsmevné. Keby sa to mohlo, tak by som povedal, že sa snažím, aby boli srandovné.

Mám rád smiech, a keď je na svete veselo.

Občas má ale každý ťažšie či dokonca smutné chvíľky. Čo by si teda poradil deťom a mladým ľuďom, keď ich prepadnú chmáry?

Ja v takých chvíľach utekám do krajiny fantázie. Vymýšľam si príbehy, ktoré sú bez chmár, bez zlých hlupákov... Predstavujem si ako to bude, keď chmáry pominú...

A stále si opakujem múdro, ktoré mi kedysi veľmi dávno povedala moja babka - "Aj v noci najtmavšej na slnko pamätaj".

Och, to je veľmi pekné, na to nezabudnem.

No a teraz k tomu, čo mi leží už dlho na jazýčku: odkedy píšeš? A tiež: pracuješ momentálne na niečom?

Vymýšľať a písať rôzne príbehy som začal už na základnej škole, ale nemal som odvahu nič z toho niekomu ponúknuť. Až keď som oveľa neskôr založil divadlo, písal scenáre, a ľudia na to chodili, skúsil som šťastie. Najprv v rozhlase.

Bolo zvláštne počuť ako niekto číta čo som napísal.

Ešte zvláštnejšie bolo potom vidieť, ako kreslené postavičky v televíznych Večerníčkoch prežívajú príbehy, ktoré som vymyslel. To bolo moje prvé autorské stretnutie s televíziou.

Dodnes mám ten zvláštny pocit pri televíznych hraných rozprávkach, keď vidím ako iní ľudia zažívajú to, čo som si ja doma vymyslel.

No a napokon sa mi splnil vari najväčší sen, a vyšla mi moja prvá kniha. Potom ich vyšlo ešte viac ako dvadsať, a do dnešného dňa za každú jednu ďakujem svetu, že mi to bolo dopriate.

Momentálne píšem knihu dospelácku, ale hneď po nej mám už poznámky k novej rozprávkovej.

Už sa na ňu teším.

To aj ja!

Spomínal si divadlo, a že tvorbu pre deti si zahájil ako scenárista. Skús nám o tom niečo porozprávať, iste to bolo veľmi zaujímavé obdobie.

Moja babka pracovala v SND, a tak som tam mal voľný vstup. Videl som všetky predstavenia, ktoré sa tam hrali... teda, videl som z každého predstavenia len prvé dejstvo, lebo som bol ešte malý, a musel som ísť domov spať.

V posteli som potom vymýšľal ako to asi skončilo.

Do divadla som sa zamiloval, a tak keď som vyrástol, založil som si vlastné a nazval som ho Faust. Divadlo U Rolanda, kde sme 12 rokov hrali, bolo vtedy veľmi známe a veľmi obľúbené.

Písal som scenáre, čím som sa zároveň učil, a tak moju prvú rozprávku som napísal pre rozhlas a neskôr som začal písať scenáre aj pre televíziu.

Ťfúha, ty máš ale široký záber! A ja viem, že si napísal aj veľa básničkových knižiek pre deti. K čomu máš bližší vzťah – próza či poézia?

Napísal som veľa básničkových kníh i veľa textov detských piesní, ale prózu, a hlavne scenáre, píšem oveľa radšej.

Ono sa predsa len píše ľahšie, keď sa nemusíš trápiť s tým, aby si nielen niečo vymyslel, ale aby sa to ešte aj rýmovalo.

To si viem predstaviť!

A ešte než sa rozlúčime, zdôver sa nám so svojimi záľubami. Musím sa priznať, že som videl tvoju fotku s autíčkom-veteránom. Pojinko síce šoférovať nevie (nemôže krútiť volantom, ako správny červíček vie krútiť len svojím telíčkom), no zato vie oceniť pekné veci...

Áno; je to moje najobľúbenejšie auto na svete, Citroën DS 21.

Mám autá veľmi rád, a poznám veľa naozaj krásnych, ale pre mňa je DS 21 jednoducho najkrajšie.

To DS je skryté francúzske slovo "déesse", ktoré znamená "bohyňa".

A čo sa týka mojich záľub, mal som ich vždy toľko, že som naozaj nikdy, ale nikdy nepoznal, čo je to nudiť sa.

Dnes už na toľko záľub nemám čas a navyše som sa stal majstrom v mojej najobľúbenejšiej záľube, teda v leňošení. V tom som naozaj dobrý.

Tak to sme dvaja :D

Tajomstvo dobrého rozhovoru tkvie aj v tom, aby nebol pridlhý. Všetko musí mať svoj koniec. Ďakujem veľmi pekne za milé intervjú ;)! A pamätaj! – budeme nedočkavo čakať a popritom čkať v očakávaní na novú knižku. Och, to som sa ale zamotal...

Skrátka ahoj, a drž sa!

a ešte ako bonus - Vašo a jeho miláčik :)