piatok 4. mája 2018

Rozhovor s Katarínou Mikolášovou

Pojinkovo ďalšie zaujímavostnové intervjú :)


V najnovšom čísle detského časopisu ZIPS (špeciálnom tom detskom časáku špeciálne zameranom na knižky a literatúru) sa objavil rozhovor so žilinskou autorkou kníh pre deti a poetkou Katarínou Mikolášovou. V prípade, že dávate prednosť virtuálnemu priestoru alebo je tento časopis pre Vás veľkou neznámou (rozhodne odporúčam a nie preto, že tam prispievam :D) a zaujíma Vás rozhovor s touto mimoriadne šarmantnou a charizmatickou spisovateľkou, prinášam Vám jeho prepis. Veď napokon, hádam neporušujem žiadne práva, aj tak som jeho autorom :)
Pojinkovi okrem toho veľmi lichotí, že pani spisovateľka sa venuje mojim dvom najväčším literárnym láskam - a to detskej literatúre a poézii.
Vychutnajte si tento krátky rozhovor tak, ako si ho vychutnal Pojinko. A hoci som dosiaľ nepriniesol žiadnu recenziu na autorkinu knižku, tu máte jednu veľmi peknú zo spriateleného blogu: https://mimimalaknihomilka.blogspot.sk/2018/01/mikolasova-katarina-bojnicki-bubeli.html (O tejto knižke aj tejto recenzii sa dočítate dokonca v rozhovore!)

Samozrejme, Katka má tých pekných knižiek na konte viac!





Milá Katka, toto číslo Zipsu sme sa rozhodli zasvätiť dedine a životu na vidieku.  Prezraď nám, keďže sa Tvoje príbehy často odohrávajú v takom prostredí, aké výhody má bývanie na dedine oproti bývaniu v meste? Nemenila by si niekedy?

Dedinské prostredie je oveľa viac späté s prírodou, ako to mestské. Dnes sa však rozdiely medzi životom v meste a životom na dedine postupne strácajú – je to vidieť tým viac, čím bližšie je dedina k väčšiemu mestu. Ľudia si na vidieku stavajú moderné vilky so starostlivo upravenými záhradami, kde je len trávnik a okrasné rastliny. Pestovanie zeleniny, zemiakov a chov domácich zvierat je čoraz zriedkavejším javom. Vidiecka „pokojná idyla“ v nedeľu potom vyzerá tak, že z každého dvora počuť rachot motorovej kosačky namiesto štebotu vtákov či veselého kotkodákania sliepok.
My máme veľkú záhradu, kde sú aj staré stromy. Preto sa u nás zdržiavajú rôzne vtáky – okrem sýkoriek, hýľov a drozdov aj ďateľ, krutihlav a občas príde aj orešnica. Sadíme zeleninu, zemiaky, chováme sliepky, zajace a kozu. To by asi naozaj v meste nešlo.
Vidiecke prostredie je zdravé a podnetné aj pre deti, skôr tu uvidia a pochopia zákony prírody, ako v meste medzi panelákmi. Zistia napríklad, že jablká nepochádzajú z Kauflandu, ale rastú na stromoch J.

Tvoja kniha Frčka Huláková z Vyšných Krkahájov je plná vtipných momentov. Naozaj je život na dedine taký zábavný? A čo Tvoj vlastný najveselší zážitok? Máš nejaký, ktorý vyčnieva nad ostatné?

Frčka Huláková je postavička, ktorá stelesňuje mnohé zlé vlastnosti ľudí a nešváry dnešnej spoločnosti, ktoré sa však netýkajú len vidieka. V príbehoch je humor, ale tiež veľa nadsádzky. Skutočný život na vidieku je určite menej „bláznivý“, aj keď prináša dosť veselých príhod. Napríklad so zvieratami. Keď sme mali novú mladú kozu, ktorá bola u nás len druhý deň a ešte si nezvykla na nové prostredie, sama si dokázala otvoriť chlievik a začala splašene behať po záhrade. Snažila som sa ju nalákať na ovos, ale nadala sa. Potom som sa ju pokúsila zahnať metlou, ona sa zľakla, ladne ako kamzík preskočila plot a trielila dole cestou až na koniec dediny. Lenže nezastavila sa ani tam, syn ju napokon dohonil až ďaleko za dedinou, na sídlisku vzdialenom päť kilometrov. Doteraz sám nechápe, ako sa mu to podarilo.

Viem, že sa venuješ aj poézii. Čomu dávaš prednosť ako spisovateľka? Básňam alebo príbehom?

Nemôžem povedať, že niečomu dávam prednosť. Básne vznikajú spontánne, hocikedy, keď je vhodná chvíľa, keď vznikne nejaký dosť silný podnet. Nepíšem ich s cieľom, že budú mať čitateľa. O tom rozmýšľam až neskôr, keď ich je viac pohromade a skúšam z nich zostaviť zbierku. Naopak, keď píšem príbehy či rozprávky, viem, že píšem pre deti. Tvorba pre deti nesie v sebe veľa zodpovednosti, pretože deti sú veľmi vnímavé. Musím si určiť, pre akú vekovú kategóriu píšem. To je niekedy ťažké.

Tvoja prvá kniha bola určená pre dospelých. Čo Ťa priviedlo k tomu, aby si sa potom zamerala na to najlepšie; detskú literatúru?

V tom čase, keď som už písala poéziu, ale ešte som nemala žiadnu vydanú knižku, napísala som aj niekoľko jednoduchých rýmovaných veršíkov o jarných kvietkoch. Potom som ich poslala do literárnej súťaže, v ktorej jednou z kategórií bola aj tvorba pre deti. No a získali ocenenie. To ma povzbudilo, napísala som ďalšie básničky a nakoniec vznikla moja prvá knižka pre deti Veselé básničky pre múdre detičky alebo Knižka pre prváka Miška. Ale to už boli na svete dve zbierky pre dospelých.
Veselé básničky potom odporúčalo Ministerstvo školstva a používali ju prváci na hodinách slovenského jazyka a prvouky.

Ako je známe, deti nielenže vedia byť vďačnými čitateľmi, ale aj tvrdými kritikmi. Prezradíš nám jednu najprísnejšiu kritiku a jednu najväčšiu pochvalu, akej si sa od nich dočkali?

Príhody Frčky Hulákovej som niekoľkým deťom dala čítať ešte predtým, ako vyšla knižka. Mnohé mi svoj názor napísali a niektoré ich kritiky sú v knižke aj uvedené. Najprísnejšia z nich je tá, v ktorej mi trinásťročný chlapec dal známku 2/3. Aby to však pre mňa nebolo také kruté, nezabudol podotknúť, že „mladšiemu dieťaťu by sa mohla páčiť viac, možno aj na jednotku“ :).
Najväčšia pochvala je úplne čerstvá a našla som ju na jednom blogu venovanom detským knihám. Píše sa v ňom, ako dievčatko prišlo domov so škrupinkou od vlašského orecha a želalo si, aby si doma s mamou vyrobili aspoň jednu škrupinohu. Škrupinoha je bytosť z mojej knižky Bojnickí búbeli, ktorá vyzerá ako škrupina od orecha so žabími nohami a slúži búbeľom namiesto koní. Búbeli sú tiež bytosti z tej knižky.
Dievčatko si obľúbilo postavičku z môjho príbehu a vnieslo si ju do svojho sveta hier. To je pre mňa pochvala, ktorú si vážim najviac.

Krásna pochvala a aj tá „pohana“ je roztomilá J
Katka, Pojinko a deti Ti prajú veľa, veľa, veľa veselých chvíľ, aby inšpirovali podobne veselé knižky!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára