Rozhovor s Máriou Lazárovou

Spisovatelia detských kníh sú stále trochu deťmi

Hádajte koho Pojinko "ukecal" na ďalšie zo svojej série supišne supišných intervjúúú? Samotnú Máriu Lazárovú! Tak, tak, presne tú. Autorku mimoriadne úspešných knižiek (kuk hore na obrázok plagátika - ktoré ste čítali? a ktoré vám ešte chýbajú do zbierky?) a mimoriadne milú pani. Veď nakoniec, Pojinko ju ani nemusel "ukecávať"... Taká bola zlatá a ochotná. Stále sa zamýšľam nad tým, ako je možné, že spisovatelia detských knižiek sú takí "správňaci". A zdá sa, že Mária mi konečne poskytla odpoveď! Určite to bude tým, že sú stále trochu deťmi...

Ahoj, Mária! Začnem tradične, tak ako to už mám pri takýchto milých rozhovoroch vo zvyku. Och, Pojinko je veru nesmierne šťastnučký, že môže spraviť rozhovor s ďalšou dámou slovenskej detskej literatúry! Ale najskôr: Môžeme si tykať? Pre mňa by to bola česť. Ja som Pojinko, niekedy aj Pojko, a keď neposlúcham, čo je skutočne len zriedkakedy, tak samého seba nazvem Pojisko. A ty? Pre kamarátov si Majka či Maruška? Alebo som neuhádol a volajú ťa celkom inak?

Pre rodinu a priateľov som odjakživa Mária. Až v nedávnej dobe ma začalo zopár ľudí oslovovať Maruška. Možno pre tie moje rozprávkové knihy J

Vrhnime sa hneď na vec, čo znamená, prejdime k literatúre. Hoci si debutovala ženským románom, vzápätí si sa vrhla do ríše rozprávok. Kedy nastal u teba ten zlom? Vedela si odvždy, že sa chceš venovať najmä tvorbe pre deti, alebo to prišlo tak znenazdajky, náhle?

Možno to bude znieť neuveriteľne, ale ja som odmalička vedela, že raz budem písať. Kým som však napísala prvú detskú knihu, prešlo veľa času. Nenapísala som ju totiž ani pre moju dcéru, ani pre môjho syna ale až pre moje vnúča. Keď moja dcéra čakala svoje prvé dieťa, zaželala si, aby som preň napísala rozprávkovú knihu. Prianie som splnila a knihu som vložila doslova do vnučkinej kolísky. Rukopis dlho existoval len ako rodinný klenot. Po čase sme si ho dali zviazať a ja som sa tešila na deň, keď ho budem vnučke čítať. Po siedmich rokoch sa môj originálny výtlačok dostal do vydavateľstva Slovart, ktorému sa tak zapáčil, že ho v roku 2012 pretavil do krásnej ilustrovanej podoby.

  

Pojinko si veru dobre pamätá, keď vyšla tvoja prvá detská knižka O medvedíkovi bez mena. Už vtedy si povedal, že sa nám tu práve zjavil nový, kvalitný autor. A čitatelia s ním súhlasili! Môžeme povedať – boli sme pri tom J Podeľ sa s nami o tvoje pocity a dojmy, aké to je mať vonku takú milú a dobrú knižku a počúvať priaznivé ohlasy?

Ohlasy ma prekvapujú a dojímajú dodnes. Hoci som neskôr napísala aj ďalšie knihy, mnohí rodičia mi tvrdia, že práve príbeh o malom medvedíkovi, ktorý stratil svoje meno aj milovanú mamku, sa im páči zo všetkých najviac. Niekedy rozmýšľam, či som ho nenapísala skôr pre rodičov J Nedávno ma totiž na jednej besede vyobjímala postaršia pani učiteľka so slovami, že hoci knihu pozná skoro naspamäť, nikdy sa pri jej čítaní neubráni slzám. Všetkých budúcich čitateľov však môžem upokojiť, že príbeh sa nakoniec dobre skončí J

Príbehom o medvedíkovi sa to len začalo. Potom prišla Ema a ružová veľryba, ktorú Pojinko podľa toho, ako často si ju ľudia pýtajú, považuje za tvoju asi najúspešnejšiu knižku. Mám pravdu? Tento príbeh chytil naozaj všetkých za srdce, Pojinka nevynímajúc. Len mi prezraď, prečo je veľrybka práve ružová? Nie, nič nemám proti ružovej farbe, iba by ma zaujímalo, či si vyberala medzi tými najmenej pravdepodobnými, alebo si mala jasnú predstavu o netradičnom ružovom sfarbení, ktorú bude mať veľrybka Lily? Na prekrásnych obrázkoch vyzerá tak roztomilo...

Máš pravdu, Pojinko, Ema a ružová veľryba je naozaj moja najúspešnejšia kniha. Krehký príbeh dievčatka, ktoré sa skamaráti s veľrybím mláďatkom a nakoniec sa zúčastní aj na záchrannej akcii veľrybej mamy, sa stretol s veľkým záujmom malých aj veľkých čitateľov. Kniha oslovila dokonca aj odbornú porotu, ktorá jej udelila ocenenie Najkrajšia kniha roka 2014. Hlavnú zásluhu na ocenení majú však nádherné ilustrácie Andrey Tachezy, ktorá z príbehu urobila priam umelecké dielo. Keď tak o tom uvažujem, aj za touto knihou stála vlastne moja dcéra. Keď som totiž hľadala námet na ďalšiu rozprávku, spomenula som si na jej detský sen, že keď vyrastie, bude zachraňovať veľryby. A tak sa zrodil príbeh o nevšednom priateľstve dievčatka a malej ružovej veľryby. A čo sa týka tej farby – áno, od začiatku som vedela, že mláďatko bude ružové. Chcela som podčiarknuť odlišnosť, pre ktorú ju ostatné „deti” vylúčili zo svojho stredu, čím prehĺbili jej túžbu po priateľstve. Kto knihu čítal, vie, že práve túžba po priateľstve, ktorá trápi mnohé deti, sa stala hlavným motívom celej knihy.    

Zastavme sa ešte na chvíľu pri ilustráciách. Tie vždy hrajú v detských knihách dôležitú úlohu. A v každej tvojej knihe sú doslova vynikajúce. Podľa mňa patria k najkrajšie ilustrovaným knižkám v súčasnosti. Pojinkovi sa veľmi páči aj fakt, že v každej knihe sú ilustrácie osobité, zakaždým nesú jasnú pečať svojho tvorcu. Dám ti veľmi ťažkú otázku: Máš niektorú svoju knižku výraznejšie obľúbenú, čo sa týka jej výtvarného hľadiska? Skrátka, považuješ niektorého z tých výborných ilustrátorov, ktorí pracovali na knižkách, za prevýborného? Za najlepšieho z najlepších? A ešte jedna otázka, písanie ti očividne ide, ale čo Mária Lazárová a kresba? Aký máš vzťah ku kresleniu?

Začnem od konca. Hoci som po tom od detstva túžila, neviem dobre kresliť. Ale nesťažujem sa, pretože sledovať ilustrátora, ako premieňa môj text na obrázky, je tá najvzrušujúcejšia časť práce na knihe. A čo sa týka tej ťažkej otázky. Kládla som si ju sama už mnohokrát a nenašla som na ňu odpoveď. Keď vyšiel príbeh o medvedíkovi, pomyslela som si, že už nikdy nebudem mať krajšie odilustrovanú knihu J. Potom prišla ružová veľryba a prenikol ma rovnaký pocit. To isté platí aj o ďalších knihách J  

No a po malej výtvarnej odbočke sa vráťme k textom... Tretia knižka bola vyložene pôvabná. Jednoducho chválospev na detskú fantáziu. Áno, áno, hovorím o Adamovi a čarovnej šmykľavke. Porozprávaj nám niečo viac o tom, ako táto knižka vznikala. A kde si získala inšpiráciu na taký jedinečný nápad? Pojinko už počul o rozličných začarovaných a čarovných predmetoch, ale o šmykľavke, ktorá vie prenášať na všelijaké čudesné a exotické miesta, nebola nikde ani zmienka. Takéto niečo, to by mi veru nenapadlo. Nie je to náhodou tak, že autori detskej literatúry ostávajú tak trochu deťmi? Na takéto čosi by totiž obyčajný dospelák sotva prišiel.

Máš pravdu, Pojinko. Spisovatelia detských kníh sú stále tak trochu deťmi, ako inak by sa vžili do detskej dušičky? Ale k napísaniu tretej knihy ma inšpirovalo naozajstné dieťa - presnejšie môj vnuk. Ten si ako štvorročný vymyslel neviditeľného kamaráta – vtáčika, ktorý ho všade sprevádzal. Jeho nápad ma tak očaril, že som sa rozhodla napísať o tom rozprávkovú knihu. Od vnuka som dokonca dostala aj zadanie, že v nej musí byť veľa zvierat a chlapček, ktorý cestuje po celom svete. Na pohľad to bolo jednoduché, no ja som dlhé týždne rozmýšľala, ako dostanem malé dieťa na cesty. Čarovný koberec tu už bol, dokonca aj Nilsov gunár Martin J Chcela som, aby to bolo rozprávkové, ale aj trochu skutočné. A vtedy mi napadla čarovná šmykľavka! Šmyknete sa a šup, ste tam, kde si želáte J       

A dostávame sa k zatiaľ poslednej knihe. Pri tom mi niečo napadlo! Na čom pracuješ? Ako sa bude volať tvoja ďalšia knižka? O čom bude? Kto tam bude hlavným hrdinom? Špión Pojinko musí vysnoriť aspoň jednu informáciu, aby uspokojil zvedavosť svojich čitateľov, no dobre, predovšetkým svoju vlastnú zvedavosť...

Dobre, Pojinko, aby si nám náhodou nezomrel od zvedavosti, tak ti to prezradímJ Piata kniha bude o škriatkovi Bertilovi a jeho dvoch myšacích kamarátoch. Všetci traja sa stretnú na povale opusteného domu, kde škriatok býva. Skamarátia sa a nakoniec spolu vyriešia jednu veľkú záhadu. Viac ti nemôžem prezradiť, lebo je to tajomstvo. Úplne najtajnejšie J

Jéj, škriatok a myšky! To bude super! Ale teraz späť k poslednej knihe - k Trom mačiatkam tety Mily. Táto knižka sa Pojinkovi páčila asi najviac. A nie iba preto, že tam vystupujú mačičky a Pojinko má veľmi dobrého kamaráta kocúrika. Knižka je tááák dobrodružná a šťavnatá viac ako to najsladšie jablko!

Nápad napísať knihu o mačiatkach mi vnukla jedna milá predavačka v kníhkupectve, ktorá mi povedala: „Deti mávajú doma psíkov, no milujú knihy o mačkách.“

A tak som si povedala, že nejakú napíšem aj ja. Na začiatku som mala len nadpis, ktorý sa mi doslova prisnil J Mne sa občas snívajú nadpisy, mená postáv, alebo celé kapitoly J

S dejom mi neskôr pomohla moja desaťročná vnučka Emma, ktorú čitatelia nájdu aj v tiráži ako autorku námetu. Práve ona vymyslela dve najoriginálnejšie postavy v knihe – zajaca Karotku a Boba s Martou – čudesných majiteľov mačacieho útulku, ktorí pripravia mačiatkam veľmi krušné chvíle. Trochu som s ňou vtedy polemizovala, pretože ja sa v rozprávkach vyhýbam zlým postavám, no ona ma presvedčila vetou: „Stará mama, v každej dobrej rozprávke musí byť aspoň jeden zloduch.“        

Vo všetkých tvojich dielach vystupujú zvieratká. A často v hlavných úlohách. Povedz nám, mala si odjakživa tak rada zvieratá? A máš nejakého zvieracieho miláčika aj v reálnom živote? Pojinko by hádal, že asi mačičku alebo kocúrika... Tvoji detskí hrdinovia majú ku zvieratkám naozaj veľmi pekný vzťah. Predpokladám, že si v detstve aj ty mala nejakého opereného či naopak chlpatého kamaráta?

V detstve sme so sestrou mali zlatého kokršpaniela, takže pre mňa bolo úplne prirodzené mať v rodine psíka. Keď moje deti v jeden deň prejavili túžbu po zvieratku, kúpila som im malého maltezáčika, ktorý s nami prežil neuveriteľných pätnásť rokov. Po jeho smrti som si myslela, že už nikdy nebudem chcieť žiadne zvieratko, no neprešli ani tri roky a moje (teraz už dospelé deti) mi zadovážili šteniatko jorkšírskeho teriéra. Vraj, aby som nebola sama a nebolo mi smutno J A tak si s Roruškou bačujeme spolu už viac ako päť rokov. No a prečo dávam zvieratká do rozprávok? Mám ich naozaj rada a myslím si, že to isté platí aj o deťoch. Určite každé aspoň raz v živote zatúži mať psíka, mačičku, vtáčika, alebo aspoň rybičky. Aj keď... rybičky sa nedajú mojkať J          

A povedz nám ešte o tom, ako tvoríš? Napríklad; potrebuješ k tomu ticho a pokoj alebo ti vyhovuje menší zhon? Všetko si detailne naplánuješ alebo sa nechávaš viesť príbehom? Máš na konte „len“ štyri detské knižky, no každá jedna je veľmi dobrá. Veď si aj každá jedna našla cestičku do Pojinkovej knižničky! Nemáš ty náhodou kúzelné pero? Či dnes už asi skôr kúzelnú klávesnicu?

Pojinko, Pojinko, toľko otázok naraz? Tak začneme od tej prvej. Voňavá káva, k tomu dobrý koláčik, tichá hudba a za oknom slniečko – to je všetko, čo potrebujem na písanieJ

No a čo sa týka príbehu – naozaj ho mávam dopredu premyslený. Občas si niektorá z postavičiek vymyslí svoj vlastný príbeh a ja potom za pochodu mením príslušné kapitoly, vôbec mi to však nevadí. Je to ako pri varení - aj odskúšaný recept sa vždy dá vylepšiť nejakou novou prísadouJ

No a či mám čarovnú klávesnicu? Mne sa zdá úplne obyčajná. Je čierna a nemá zopár písmenok. Zotreli sa. Asi by som si mala kúpiť novú, ale som poverčivá. Čo ak ma tá nová nebude poslúchať? J

Veru, veru, pri technike si jeden nikdy nemôže byť istý! Pojinko ti chce na záver poďakovať za rozhovor. Za tvoju ochotu a tvoj čas - je to vôbec možné, že autori kníh pre deti a mládež sú takí úžasní ľudia? A spolu s vernými čitateľmi ti praje ešte veľa, veľa krásnych kníh a nehnevaj sa, že ti to želáme trošičku aj zo sobeckých dôvodov... Nevieme sa totiž už dočkať ďalšej knihy!

Ja ďakujem tebe, Pojinko, za veľmi príjemný rozhovor.