Veľká kniha strachu

Pojinkova téma na upršané letné večery:

Príjemné zimomriavky

Veľká kniha strachu (21 príbehov, z ktorých v žilách tuhne krv)

Motto:

Najstaršou a najsilnejšou emóciou ľudstva je strach, najstarším a najsilnejším strachom je strach z neznáma.

H. P. Lovecraft

Pojinko je veľkým, preveľkým, ba najväčšejším milovníkom detskej a mládežníckej literatúry, ale prizná sa Vám, že je tiež skalným fanúšikom strašidelných príbehov. Občas si totiž musí všetky tie smiešnôstky, veselôstky a roztomilučkosti vyvážiť niečím tajuplným, záhadným, či dokonca až hrôzostrašným! To aby som sa potom zas mohol vrhnúť v plnej sile na to najlepšie na svete: knihy pre deti a mládež. No ale čo tak spojiť to?! Jestvujú nejaké dobré horory pre mladých? Existujú, nebojte sa. Teda vlastne: bojte sa, lebo existujú!

Nie je ich veľa, popravde, ako šafranu, a to si pritom decká v istom veku vyložene pýtajú niečo, z čoho im budú vlasy dupkom vstávať a mráz po chrbte behať. Ale autori na nich príliš nemyslia a rodičia im také čítanie zakazujú. A vieme, že zapovedané ovocie chutí najlepšie... Čo teda v prípade, že Vaše dietko sa dožaduje takýchto príbehov? Zakazovať mu ich čítať? A čakať, že si niečo potajomky prečíta samé? A niečo, čo je zlé, ako v literárnej, tak aj a hlavne, v obsahovo-morálnej rovine? Prečo im radšej neponúknuť, či nebodaj aj neprečítať niečo, čo za to stojí? Niečo, pri čom sa príjemne a celkom bezpečne dá báť? Najlepšie večer, keď je búrka, prší a blýska sa, trámy v podkroví praskajú a vánok povieva záclonami, aj keď sú zavreté okná... Lebo dobrý strašidelný príbeh ťaží predovšetkým z atmosféry. A spoločné chvíle strávené so zatajeným dychom a pootvorenými ústami a rozšírenými očami pri čítaní príbehov, z ktorých, ako podnázov avizuje, tuhne v žilách krv, sú nezabudnuteľné. Pojinko sám číta deťom, ktoré navštevujú pobočku knižnice, na pokračovanie z tejto knihy a mimoriadne sa to osvedčilo! Už teraz zháňam vhodnú náhradu na dobu, keď knižka „padne“ a veru neviem či nájdem...

Nie, nie, milí priatelia-čitatelia, s takýmto druhom literatúry naozaj netreba začínať priskoro, veď v horore ako literárnom žánri nájdete snáď ešte viac nekvality, či, pekne po slovensky povedané, vyložených blbostí, a to až toľko, že si mierou brakovosti v ničom nezadajú s tými najsladšími romancami. Tie ale aspoň na svojho prijímateľa nepôsobia negatívne. Predsa však aj v tejto prehliadanej a zatracovanej ríši strachu nájdete skutočné literárne klenoty.

Napríklad... Ťuk, ťuk, kto to tu klope? Ách, to je Havran Edgara Allana Poea. A príbehy písané perom tohto majstra tvoria asi tretinu všetkých príspevkov v našej knihe. Nechýbajú ale ani mená ako Guy de Maupassant alebo Charles Dickens. Áno, aj títo velikáni svetovej literatúry, ktorých si pamätá každý, kto kedy dral školské lavice, no veru len málokto by si ich spájal s hororom, písali excelentnú strašidelnú prózu. A nehanbili sa za to. Kedysi, v 19. storočí, bolo práveže dobrým zvykom odskočiť si od sociálne kritických a psychologizujúcich románov k „duchárskym“ poviedkam. Bola to vtedy skoro móda, hoci takéto niečo sa žiak a študent v tých predratých laviciach sotva dozvie. Škoda... možno by ho literatúra viac priťahovala.

A z tohto obdobia, teda 19. a začiatku 20. storočia pochádza 21 príbehov obsiahnutých v našej antológii. Možno o nich právom hovoriť ako o klasike, pričom je úplne jedno či ich napísal niekto zvučného mena, niekto koho vnímate ako stelesnenie veľkej literatúry a povinného čítania, niekto kto sa strašidelným príbehom venoval len okrajovo, alebo naopak potom menej známy, no kultový autor, ktorý sa na takéto príbehy priamo špecializoval, a hoci sa o ňom neučí, má dodnes zástupy obdivovateľov, ako napríklad H. P. Lovecraft. Lebo všetky príbehy vo Veľkej knihe strachu sú dobré. Starostlivo vybrané a starostlivo roztriedené do štyroch tematických okruhov. A tak si postupne prečítame príbehy o duchoch či príšerách, ale aj trebárs také, kde je najväčším prízrakom ľudská predstavivosť a šialenstvo. Od racionálnych až po nadprirodzené javy. A všetky tradičné motívy sú samozrejme k dispozícii: počnúc duchom, ktorý sa mstí za svoju smrť, cez návštevu po strašidelného domu či neblahé stretnutie s upírom.

Netreba ale zabúdať, že táto kniha je určená starším deťom / mládeži, a tak je každý jeden príbeh skrátený a prerozprávaný, pričom zvlášť naturalistické pasáže sú vynechané. Strašidelnosť ale neutrpí. Toto všetko je spravené s citom, tak, aby sa originál nemusel pred touto modifikáciou hanbiť. Príťažlivou robia knihu aj expresívne, na počítači vyhotovené ilustrácie, ktoré sú svojím komiksovým štýlom ako stvorené pre mladého čitateľa. Nechýbajú ani medailóniky jednotlivých autorov a tak tínedžersky „husté“ a zároveň milo čiernohumorné noticky a anotácie, ktoré Vás navnadia na jednotlivé príbehy. Oko znalca poteší aj prihláška do „Klubu nebojácnych“ s podpisom prezidenta klubu. Je to (akože) samotný E. A. Poe. A všimli ste si citát, ktorý knihu otvára? Že aký citát? Pozrite sa na motto tejto recenzie. Tak to sú presne tie slová, čo mám na mysli.

Pri čítaní prajem pocit príjemného mravčenia v zátylku a odporúčam Vám; pre istotu si kúpte malú lampičku, ktorá môže byť rozsvietená aj počas spánku. To aby sa k Vám počas noci nevkradol upírsky červík, čo vysáva písmenká z knižiek -  obávaný Vampirojinko J

P.S. Knižku už zoženiete len v bazáre alebo v knižnici, no oplatí sa popátrať.

ukážka:

info:

ilustrácie: Pedro Rodríguez (nemám rád takýto štýl, ale tu sa tieto ilustrácie perfektne hodia)

vydal: Belimex, 2006

počet strán: 112

trochu väčší formát, tvrdá väzba

odporúčaný vek: 10+

pre nebojsov a nebojsajky :)