Rozhovor s Jankou Necpalovou

Pojinkovo milé interview so supišnou osôbkou -  osobnosťou 

 

Pojinko mal tú česť spoznať sa s jednou milou autorkou detských kníh. Z toho priamo vyplýva, že si jednoducho nemohol nechať ujsť príležitosť vyspovedať ju.

Ale ešte pred samotným rozhovorom, prečítajte si niečo o dotyčnej spisovateľke. To aby sme sa uviedli do obrazu. Nasleduje oficiálny textík vydavateľa: 

Janka Necpalová, mimo to, že je učiteľkou, je žilinskou autorkou detských kníh. Okrem literárnej tvorby pre deti sa venuje písaniu scenárov a muzikálov pre deti.  Detský muzikál v anglicko-slovenskom jazyku Na jeden deň labuťou sa hral v Žiline i Bratislave, muzikál Motýlia láska v Žiline.

Jankine knihy sú žiadané a vďaka nim sa dostáva do povedomia Žilinčanov, ale aj čitateľov mimo Žiliny. Svojou knihou Tajomstvo pečate mesta odhaľuje Žilinu aj ostatným obyvateľom Slovenska. Jej kniha Zo škrupiny bola ocenená ako najkrajšia kniha Horného Považia v roku 2014, kniha Zo škrupiny II. sa stala najkrajšou knihou Horného Považia v roku 2017. Spisovateľka sa venuje svojim čitateľom, stretáva sa s nimi, knihu dokáže ponúknuť adresne tým, pre ktorých je určená.

Doterajšia knižná tvorba:

Tajomstvo pečate mesta, 2006, dotlač 2010

Na jeden deň labuťou, 2010

Papučky, 2012, dotlač 2016

Zo škrupiny 1, 2014, dotlač 2017

Zo škrupiny 2, 2017

Zatúlané papučky, 2017, dotlač 2018

Tajomstvo pečate mesta, 2018, vynovené vydanie

No a teraz už hor sa do rozhovoru:

Janka, určite si už s niekým robila rozhovor, pravda? Ale ten niekto určite nebol červík, je tak? Dúfam, že nemáš trému, a vôbec, prezraď nám na začiatok, môže spisovateľ, ktorý už určite zažil množstvo besied a rôznych iných podujatí, zažívať ešte trému? Máš nejakú fintu na to, ako proti nej bojovať? Zaujímam sa o to z čisto profesionálneho hľadiska. No dobre, aj z osobných dôvodov, písali mi z Výboru knihomoľov, že mám rečniť na červíčom knihomoľskom sneme, a tak sa snažím z Teba vytiahnuť nejaké tie cenné rady...

Ahoj, pamätám sa, keď som bola ešte malá Janka trému som mala hlavne pri recitovaní a spievaní, ale teraz, ako som už veľká Janka nemám s ňou problém. Sme kámošky. Spomínam si na krst jednej mojej knihy, kde bolo 300 detí a ja som sa tam cítila výborne. Niekedy je horšie postaviť sa jednému človeku zoči-voči a rozprávať sa osamote, lebo slovo dokáže veľmi ublížiť. 

Dostalo sa do mojich ušníc (červíky nemajú uši - pozn. Pojinko), že učiteľuješ. Inými slovami, nie si len spisovateľka, ale aj učiteľka. Povedz našim čitateľom ako si sa dostala k takejto ušľachtilej, záslužnej, no i ťažkej profesii, a na dôvažok sa nám ešte zdôver s tým, čo pre Teba táto práca znamená.

Ako vždy hovorím na besedách; som hlavne mamou. Hoci moje dcéry sú už dospelé, stále si vychutnávam to, že som ich mama. Mojím poslaním je učiť deti. Čím som staršia, tým radšej chodím do školy. Je normálne naučiť deti čítať, písať, počítať, lebo sú prirodzene šikovné a učenlivé, ale najdôležitejšie je naučiť ich byť dobrými ľuďmi. A vtedy sa začne meniť život a celý svet k lepšiemu.

To bolo krásne, niet čo dodať.

Považuješ sa väčšmi za spisovateľku, alebo si v prvom rade učiteľka a až potom autorka kníh? Alebo to dokážeš, nebodaj, skĺbiť? A ako to, prepánajána, všetko dokážeš stihnúť?!

Necítim sa byť spisovateľkou. Som autorkou detských kníh a to stačí. A som obyčajná učiteľka, ktorá si robí svoju prácu. Obe profesie sa krásne dopĺňajú a súzvučia spolu. Motiváciou je láska k deťom. Všetkým. Bez výnimky. Lebo za každým problémovým dieťaťom je jeho smutný príbeh.

Veru máš pravdu, a veľmi sa mi páči Tvoja skromnosť. A aj Pojinko Ti teraz niečo vyzradí: medzi deťmi, a veru aj ich rodičmi, si obľúbená autorka. Usmievaš sa, vidím na Tebe, že to vieš, tak Ťa skúsim s niečím prekvapiť – predstav si, že Pojinko vie aj to, ako Ťa vnímajú Tvoji žiaci, lebo sa už rozprával nielen s tými deťmi, ktoré čítali Tvoje knižky, ale aj s takými, ktoré učíš. Ale chce to počuť z Tvojich úst. Pekne krásne na seba teraz „nabonzuj“, aká si učiteľka – ako seba ako učiteľku vnímaš? Vieš byť aj prísna? Neboj sa, Pojinko to žiadnemu z Tvojich žiakov nepovie, oni si to totiž prečítajú J

Moji žiaci ma volajú pani Janka. A povedali by...Janka je čarodejníčka. Vie zastaviť vietor. Ak chceš vedieť o tom viac, musíš sa ich opýtať.

To sa teda spýtam! Priam horím zvedavosťou.

Pojinko dostal geniálny nápad! Dúfam, že neobjavil žiarovku, mysliac si s akým prevratným vynálezom prichádza... skrátka, čo tak využiť svojich žiakov ako kritikov? Máš poruke nejakého detského čitateľa, na ktorom si môžeš počas písania doslova naživo vyskúšať a overiť, či sa bude príbeh deťom páčiť?

Mojimi prvými čitateľmi sú vždy moje dcéry. Počúvajú kapitolu po kapitole a potom mi rozprávajú, ako to cítia. Niekedy ma aj kritizujú. Vtedy sa na ne mračím a vravím si, asi som ich zle vychovala. A potom ide rukopis k mojim deťom do školy. Niežeby mal nohy, odnesiem ho pekne v taške na papieri. Čítam ho mojim žiakom a sledujem, či sa nenudia a nezívajú. Potom sa rozprávame a ja počúvam ich múdre slová, lebo ony vidia svet inak, ako my dospelí. Učím sa od nich. Ale to tam nepíš, nech si nenamýšľajú.

Joj, neskoro... môj zapisovateľ to už zaznamenal, hádam im teraz nebude pršať do nosa. Podelíš sa s nami o svojich obľúbených detských autorov? Na ktorých autoroch si vyrástla? Pamätáš si ešte na svoje obľúbené knižky, ktoré si v detstve „hltala“? Ktoré to boli?

Ja som s knihami vyrastala. Niekto si pamätá, ako rástol podľa fotiek. Ja podľa kníh. Danka a Janka, Pipi, Anna zo zeleného domu, Jana Eyrová, bola som aj Angelikou, všetky diely, Annou Kareninou... Mám doma okolo tisíc kníh. Môj deň začína i končí s knihou.

A čo súčasní autori kníh pre deti a mládež? Máš medzi nimi nejakého favorita alebo favoritku? A aj sa stretávaš a kamarátiš s nejakými?

S autormi sa nestretávam, hoci niektorých by som rada osobne poznala. Napríklad Alice Munroovú. Píše krásne poviedky.

Pojinko má kamaráta, ktorý pracoval v kníhkupectve, a teraz robí v knižnici a je aj Pojinkov osobný sekretár a zapisovateľ jeho pamätí (červíky nemajú končatiny, tak potrebujú sluhov – pozn. Pojinko), a deti sa ho raz pýtali, že akí žiaci boli asi učitelia, pretože aj učitelia museli byť kedysi, celkom logicky, žiakmi. Lenže nevedel im odpovedať, lebo žiadneho učiteľa nepoznal tak dobre, aby sa ho to odvážil spýtať. Zaspomínaš si na doby, kedy si bola žiačkou? Chcela si byť už odmalička učiteľkou?

Ja som bola výbornou žiačkou. Rada som chodila do školy a učitelia ma mali radi, lebo som bola bifľoška a vedela som spievať, recitovať, cvičiť, písať, proste všetko, čo má správny bifľoš vedieť. Už ako školáčka som písala a chodila na literárne súťaže. Chcela som byť lekárkou. Mojím snom bolo pomáhať ľuďom. Ale osud to zariadil inak.

Neboj, pomáhaš tak či tak, len trochu iným spôsobom. Musíš nám ale ešte povedať kedy si začala písať. Asi už na základnej škole si dobre slohovala...

Moju prvú knihu som napísala v druhej triede. Aj som si ju sama ilustrovala. Bola napísaná v zošite. Mojim žiakom som vysvetlila, že slovo keby je v slovenčine zbytočné, lebo keby už nič nezmení, ale keby som ten môj prvý zošit mala...

Téééda, skutočný talent sa prejaví už skoro! Teraz prichádza otázka, ktorej sa žiaden autor nemôže vyhnúť, prepáč nám, ale určite to zaujíma viacerých, nielen Pojinka, ktorú knižku považuješ za svoju najvydarenejšiu, ak teda môžeš nejaké svoje duchovné dieťa uprednostniť pred druhými...?

To nemôžem. Za každou mojou knihou je kúsok života a každá je pre mňa iná. Najviac myslím na tú, ktorú práve píšem a pripravuje sa na svet. Ale každý autor si asi najviac pamätá svoju prvú knihu. U mňa to bola Tajomstvo pečate mesta. Keď som ju videla v kníhkupectve vo výklade... Bol to môj splnený veľký sen. Pamätám si to dodnes. Diana i Tímea stáli pri mne a hovorili: Mami, tvoja kniha!

A čo na to ostatní? Súhlasia? Povieš nám, ktorá Tvoja knižka je najobľúbenejšia medzi čitateľmi? Ja by som tipoval, že Zo škrupiny, tá sa mi veľmi páčila a bol som rád, keď sa nedávno dočkala aj pokračovania! Uhádol som, či som vedľa jak ten červík, pardon, jak tá jedľa?

Malé deťúrence šantia s knihou Papučky, Zatúlané papučky, staršie deti čítajú o malom Jožkovi  Zo škrupiny 1,2 a dospelí čítajú Na jeden deň labuťou. Teraz sa bude na besedách čítať Tajomstvo pečate mesta. V našej škole v ZŠ Limbová sa teraz číta Zo škrupiny. Cez prestávku prišiel ku mne chlapec a povedal: Napíš aj trojku. A ja sa pýtam, a o čom by bola? Krokodíl je už doma. A to milé chlapča povedalo: Veď si spisovateľka, máš to vedieť...Aj takéto krásne chvíle sa dajú zažiť v škole.

Pojinkovi učarovala aj nesmierne pôvabná dvojica knižiek plných básničiek pre najmenších. Už si ich spomínala. Priblížiš ich čitateľovi? Povieš nám ako vznikali tie nádherné ilustrácie a ako uzreli svetlo sveta i CD s pesničkami, ktoré sú súčasťou knižiek?

To je príbeh aj na dve strany...Ale v skratke...Do môjho života vstupujú krásni a šikovní ľudia, ktorí chcú dať deťom to najlepšie. Žiadne postranné úmysly, len čistý zámer urobiť dobrú vec. A práve tak vznikli Papučky. 1800 kníh Papučiek sa dostalo k deťom a rovnaký počet Zatúlaných papučiek. A stále sa počúvajú a spievajú. Pre mňa je to tá najkrajšia odmena.

Teraz nanovo vychádza kniha Tajomstvo pečate mesta. Pojinko niečo málo vie o tom, aká je táto knižka špeciálna, ale prezradíš nám bližšie, prosím, ako sa táto knižka narodila?

V roku 2006 som sa s mojimi žiakmi zúčastnila súťaže o najkrajšiu knihu napísanú kolektívom triedy. Tam niekde začína cesta tejto knihy. Po súťaži, ktorú sme vyhrali, som knihu prepísala, upravila, rozšírila, Katarína Adámková ju ilustrovala a tak vyšla moja prvá kniha. Teraz, po rokoch, keď už generácia detí odrástla, bolo treba ju opäť vydať. Stále je to aktuálna kniha o Žiline, zaujímavých miestach v meste a okolí, s príbehom chlapca, ktorý zažije neuveriteľné dobrodružstvo. Kniha sa deťom páči možno aj preto, že tieto miesta poznajú, vedia presne, kde sa dej odohráva a každý chlapec, či dievča by možno niečo také chcelo zažiť. Ostať v hračkárni úplne sám...

Nemôžem Ťa ešte pustiť, hoci sa už mrvíš a ošívaš, najskôr nám povedz na čom pracuješ a o čom bude ďalšia knižka? Lebo moji špióni mi poskytli supertajné informácie, že niečo máš už dokonca hotové. Môžu sa čitatelia teda tešiť na príhody červíka, ktorý sa vydal na vandrovku?

Ďalšia kniha je už hotová. Je úplne iná, ako ostatné, lebo je to detská kniha pre dospelých. Čuduješ sa, však? Ale je to tak. Opäť sa zišli dobrí ľudia, ktorí knihe vdýchnu život. Ilustrátor, skladateľ, herec a autor tvoria tím a pracujú na tom, aby sa nám podarilo šíriť do sveta odkaz malej ovečky. Trošku tajomné, nemyslíš?

Veru myslím! A neviem sa dočkať! Janka, je mi jasné, že už Ťa nemôžem dlhšie zdržiavať, musíš sa pripraviť na vyučovanie, opraviť písomky a ešte dokončiť kapitolu novej knižky, Pojinko sa musí zmieriť s tým, že mu onedlho ujdeš, preto Ti praje veľa nápadov na nové zaujímavé príbehy, veľa času, aby si ich stihla napísať, a veľa spokojných čitateľov z radov ľudí i rodu červíkov! Ahoooj a tešíme sa na pripravovanú knižku! Ďakujemééé!

Ja ďakujem!

(Janka na premiére detského muzikálu Motýlia láska, ktorý vznikol na základe jej knižky Na jeden deň labuťou)




Tak, moji milí pojinkovci, páčil sa Vám rozhovor? Nabudúce Vám prinesiem ochutnávku z autorkinej tvorby!