Rozhovor s Janou Šimulčíkovou

Pojinkovo najzaujímavejšie interview!

Pojinko sa až červená a pýri, veď sa mu podarilo nadviazať kontakt so známou a významnou, obľúbenou a skúsenou autorkou. Nie je to nikto iný ako Jana Šimulčíková! Autorka Kufru na kolieskach, knihy, ktorá Pojinka veľmi zaujala.

Janka, smie Ťa Pojinko oslovovať takto kamarátsky, hoci je medzi nami väčší vekový rozdiel a Ty si úspešná spisovateľka a ja len červík-knihomoľ? Joj, a už som Ti stihol aj potykať! Takto negalantne! Môže to tak už ostať? Súhlasila by si? Pre Pojinka by to bola veľká česť…

Pojinko mi tykať môže. Ale kto sa to skrýva za Pojinka? Zodpovednosť za tento rozhovor má mať nejaký červík? :) A za koho sa schovám ja, aby som neniesla kožu na trh? Je to spravodlivé? Našťastie, neskrývam svoju identitu. A tak, Pojinko, pýtaj sa, na čo chceš!

Téééda, Janka, hneď v prvej odpovedi si ma dostala na lopatky (má červík lopatky???). Pojinko teda poodhalí trochu závoj tajomstva, ktorý ho obostiera a prezradí, že má dobrého priateľa Gorana Lenča, ktorý za neho píše tento blog. Ale to len preto, lebo ako červík nemá Pojinko ručičky a sám by si neporadil :).

Janka, Pojinko už spovedal kadekoho, autorov viac i menej populárnych, ale vždy dobrých, a Ty nielenže patríš do tej prvej kategórie, ale spomedzi všetkých, s ktorými sa mohol Pojinko rozprávať, sa spolu s pani Boženkou Lenčovou venuješ spisovateľskému remeslu najdlhšie. Prezraď Pojinkovi i našim čitateľom, koľko knižiek si napísala. A ktorá bola Tvoja prvá a ktorá zas posledná? A... vieš to vôbec takto presne, alebo dáva Pojinko hneď od začiatku ťažké otázky?

Mám tu vymenovať všetky svoje knižky? Ich názvy a poradie, rok vydania neviem naspamäť. Musela by som si to odniekiaľ vyhľadať alebo vygúgliť (rovnako, ako by to urobil Pojinko, keby sa mu chcelo :) ). Viem, o čom hovorím. Ako novinárka som v 80. rokoch minulého storočia uverejnila okolo dvesto celostranových rozhovorov v rubrike „Umelci medzi nami“ v Nedeľnej Pravde a predtým viaceré i v Slovenke. Základné údaje o spovedanej osobnosti (boli to národní a zaslúžilí umelci) som musela v úvode (perexe) uviesť naštudované ja, aby sme v rozhovore nestrácali čas faktografiou.

Celkove mi vyšlo 19 pôvodných kníh (poézia pre deti i dospelých, próza pre deti, dievčenské romány aj romány pre dospelých) a rovnako aj vyše 20 titulov, ktoré som preložila z nemčiny. Prvou knižkou bolo leporelo Široká cesta, úzky chodníček, nasledoval román Dievča s bocianími nohami, atď. Vlani (pred Vianocami 2017) mi vyšli poviedky pre deti Kufor na kolieskach, ale dúfam, že to ešte nebola moja posledná knižka, lebo mám rozpísané viaceré rukopisy.

Fúha, to je úctyhodné číslo, ktoré sa, dúfam, bude ešte rozrastať!

Zaujímavé na Tvojej tvorbe, a nakoniec aj na Tebe samotnej, ako autorke, je to, že máš taký široký záber. Píšeš pre deti, pre mládež, pre dospelých... venuješ sa próze aj poézii, ako sme sa dozvedeli. Čo z toho Ti vyhovuje najviac? Pre koho najradšej tvoríš?

Bolo to tak, že v jednej etape som sa viac venovala jednému žánru a v druhej druhému alebo súbežne viacerým. Rozptýlenosť viacerými smermi však vedie k priemernosti vo všetkom. Vyniknúť spravidla môže len majster v jednom odbore. Ale mohla som si to dovoliť? Postupne sme mali štyri deti, a keďže "rovnostársky" mzdový systém bol nastavený tak, aby  dvaja rodičia okrem seba slušne uživili dve deti, museli sme sa obracať. Bola som zamestnaná a to znamenalo chodiť do práce a plniť redakčné úlohy. Do Nedeľnej Pravdy som okrem  spomenutých rozhovorov (každý druhý týždeň) písala príhovory, besednice, fejtóny, riporty, recenzie (tie aj do literárnych časopisov) a popritom som na prilepšenie robila aj rozličné fušky, ktoré nemali nič spoločné s knižnou literárnou tvorbou. No ak človek, ktorý mal písanie v náplni práce, plus rodinu a domácnosť, písal dobrovoľne (pre seba), ešte aj vo voľnom čase... nie je to fanatizmus alebo niečo horšie?

Je! Ale ten najkrajší aký len môže byť :)

Venujme sa však knihám pre deti a mládež, veď im je určená Pojinkova knižnička. Prezraď nám, ak to nie je tajné, odkiaľ čerpáš svoje námety? Pretože sa zdá, akoby ich písal sám život, také sú čitateľovi blízke, až natoľko sú realistické a uveriteľné. Ale potom sa opäť pozrieme na obálku knižky a tam vôbec nie je uvedený nejaký "život", ale Jana Šimulčíková! Ako to, že tak verne dokážeš podať svoje príbehy? A teraz sa bojím, že toto už tajné bude.

Akéže tajné? Nič netajím, ale aj pre mňa je tajomstvom, ako a kedy (niekedy aj po dlhšom neplodnom období) mi zrazu vyskočí téma v podobe neodolateľného impulzu: Píš! A ja píšem, už to frčí, akoby mi to niekto diktoval. Markantné to býva najmä v poézii. Do detských veršov, keď mi horel termín, som sa niekedy nútila večer unavená a zaspávala som s hlavou na stole medzi dvoma rýmami. Inokedy však básnika naozaj, ako sa hovorí, "kopne múza" a báseň sa vynorí hotová do tej miery, že stačí ju zapísať a nič už na nej nemeniť. Horšie je, ak si ju v tej chvíli autor nemá kam alebo nemá kedy zapísať a už ju z pamäti nevyloví.

Tvoja kniha Dievča s bocianími nohami je už kultovou. Pred pár rokmi uzrelo svetlo sveta nové vydanie tohto, kedysi tak obľúbeného titulu a oslovilo dnešnú generáciu tínedžeriek rovnako ako predtým, v osemdesiatych rokoch, ich mamy. Vraj je ale nová verzia prepracovaná. Pojinko mal na brušku len túto aktuálnu verziu, povedz nám, v čom sa líši od originálu? A priblížila by si nám vznik a osud tejto malej knižnej legendy?

Rozdiel je v tom, že v pôvodnom vydaní bol román vyrozprávaný v tretej osobe a v druhej verzii v autentickejšej prvej osobe a že sa zmenili niektoré reálie na bližšie dnešku. Okrem Dievčaťa s bocianím nohami mám ešte ďalšie tri dievčenské romány Na hojdačke, Nebuď labuť, (zážitky óperky z Austrálie) a Kukučie mláďa. Všetky tri vyšli už v tomto storočí a tisícročí aj v českom preklade a v takých nákladoch, o akých sa nám teraz ani nesníva. Neviem, či sú horšie alebo lepšie ako Dievča s bocianím nohami, ktoré - to uznávam - je citovejšie, lebo práve vtedy aj mne, už nie najmladšej, zomrel otec. Niektoré detaily sú z môjho života, ale dej s tou sestrou, mamou atď. je vymyslený.

Tu si mi nahrala na smeč, lebo ďalšia otázka znie:

Hovorí sa, že každá knižka je tak trocha životopisná a hlavná postava má zakaždým niečo spoločné so svojím autorom Myslíš, že to platí? Ako je to v Tvojom prípade?

Knižka má nielen slovnú zásobu a štýl autora, ale aj jeho skúsenostné, myšlienkové, citové zázemie. Nemôže písať o niečom, čo aspoň v predstavách nezažil alebo empaticky neprecítil. Aj prostredie, v ktorom sa dej odohráva, musí dôverne poznať. Manžel ešte pred naším zoznámením mal pohnutý život. V rodnej dedine dvakrát vyhoreli, istý čas pracoval (pre mňa, milovníčku slnka to je nepredstaviteľné) pod zemou v bani. Mohol z toho byť román na vtedajšiu štátnu cenu. Ale nevedela by som napísať niečo, čo poznám iba z druhej ruky. A pokiaľ ide o tie postavy a ich podobnosť s autorom, mám výhodu svojho veku a dobrej zážitkovej pamäti. Žiadna moja literárna postava mi - ako sa hovorí o deťoch - nevypadla z oka, ale čosi zo mňa aj v jednom románe môže mať dieťa, dospievajúce dievča, matka v strednom veku, babka, ba už aj prababka. Všetko mám odvodene zažité a preto je to asi živé.

A prichádza otázka, ktorej sa žiadny spisovateľ nevyhne: k akej zo svojich kníh máš najsrdečnejší vzťah? Vedela by si vybrať iba jednu?

Najsrdečnejší? A čo ak sa priznám, že po vydaní a skontrolovaní svoje knihy nečítam (okrem básní)? A to najmä, ak tam nájdem tlačové chyby, ktoré aj pri tretej kontrole pred vydaním unikli mojej pozornosti, lebo zakaždým som niečo preštylizovala a narobila nové chyby. Básne, to je pravda, sú mojou srdcovou záležitosťou, ale musela by som ich vyberať zo všetkých zbierok a viac ako 20 by ich asi aj s najnovšími, ešte nevydanými, nebolo.

V jednom krásnom rozhovore (Pojinko predsa len trochu snoril po internete a gúglil) si uviedla, že čo sa písania týka, začala si práve básničkami a ešte ako dieťa. Možno naše malé interview bude čítať aj čitateľ, ktorý túži byť spisovateľom... Určite by mladých ľudí, ktorí majú takéto ambície, zaujímalo, aké boli Tvoje spisovateľské začiatky., Porozprávala by si nám o nich niečo bližšie?

Mám sa opakovať? Už po koľký raz? Bolo to jednoducho vo mne. Nič iné okrem písania, počnúc slohovými úlohami v škole, ani neviem. Tak čím som sa mala živiť? Od novinových článkov k románom však ešte bolo ďaleko a básne som písala len sporadicky, keď sa mi veľmi žiadalo. Slovenčinárka, ktorá mi do pamätníka napísala: "Verím, že z Teba vyrastie spisovateľka," sa toho nedožila. Na to, ako sa stať spisovateľom, musí prísť každý sám. Nie je na to ani akadémia, akú majú výtvarníci, ani konzervatórium, ktoré majú zas hudobníci a roztrasený je aj rebríček hodnôt. Móda víťazí nad vkusom, prázdna forma nad možným obsahom. K rozpoznávaniu hodnôt by nádejného spisovateľa mala priviesť sila, akou je talent, derúci sa von - aj napriek tomu, že z písania náš človek zbohatne len veľmi, veľmi výnimočne a musí v tom byť aj niečo navyše, podstatnejšie ako talent. V dôsledku aj toho zrejme dnes spisovateľ v národe nepožíva niekdajšiu úctu.

Veď to... Dnes sa na Slovensku asi nedá byť spisovateľom z povolania, alebo je to aspoň mimoriadne náročné, veď drvivá väčšina spisovateľov píše popri inom zamestnaní. Ja viem, že tie Tvoje boli mimoriadne zaujímavé (ako hovorím, zahral som sa na detektíva, hoci mi to príliš nejde). Ale náš čitateľ o nich zrejme nič nevie! A možno nejakou informáciou a prekvapíš aj samotného Pojinka - vyzvedača.

U mňa literárna činnosť nešla na úkor zamestnania. Naopak, nechcela som v kvantite ani kvalite výkonov zaostávať za redaktormi mužmi a ženami bezdetnými alebo s už odrastenými deťmi. Nemohla som cestovať za reportážami, a tak mi prischla tzv. čierna robota v podobe literárnej dvojstrany, na ktorú som každý týždeň objednávala, vyberala a redigovala príspevky: jednu pôvodnú novú slovenskú a jednu zahraničnú prekladovú poviedku plus stĺpec básní. Myslím, že zo všetkého, čo som robila, táto propagácia slovenskej literatúry v novinách, ktoré v tom čase vychádzali v náklade 600 000 výtlačkov, bola najzáslužnejšia.

Ako 54-ročnú ma z titulu viacdetnej matky poslali do dôchodku, ale aj potom som ešte popri dôchodku takmer desať rokov bola zamestnaná a literárnej tvorbe som sa mohla intenzívnejšie venovať až v ďalšom desaťročí po šesťdesiatke, keď mi vyšla väčšina mojich kníh a takmer všetky preklady.

V súčasnej etape si najviac cením svoju poéziu pre dospelých. V nej som najautentickejšia a v skratke môžem vysloviť, na čo by som v próze potrebovala niekoľko strán.

Nuž, Pojinko poéziu miluje a rád si doberie zameškané; takže si vyhľadá Tvoje zbierky. A ešte pred našou rozlúčkou tradičná otázka: aké sú Tvoje ďalšie spisovateľské plány, nespomínala si, že už máš čosi rozvrhnuté?

Nielen plány, ale aj čosi hotové už mám. Len nájsť sponzora, aby som sa dočkala vydania ďalšej knižky.

Milá Janka, v najlepšom treba prestať, preto Ti Pojinko Veľmi ďakuje, že si si našla čas na rozhovor a do budúcna Ti praje veľa zdravia, veľa nápadov a veľa ochotných vydavateľov! A nejakého dobrého a žičlivého sponzora!