Odkaz na buku

Pojinko odporúča

Odkaz na buku - Ľudmila Gašparíková

Vydavateľstvo Q111 patrí k malým, na jazýčok sa mi súka slovko "nezávislým", vydavateľstvám, ktoré nepomútia veľa vody množstvom vydaných titulov, ale keď už uzrie svetla sveta knižka s ich pečaťou, stojí to za to. Nezameriavajú sa výlučne na klasiku, ako by sa mohlo zdať - na myseľ mi hneď príde dielo skvelej Jaroslavy Blažkovej (Pojinko písal zatiaľ len o dvoch jej knižkách: Ostrov kapitána Hašašara a Mačky vo vreci, ale určite chce vo svojej neformálnych minirecenziách rozobrať postupne všetky) - ale dávajú priestor aj súčasným kvalitným autorom, no a samozrejme, nás teraz zaujímajú najmä tí píšuci pre deti a mládež.

Pred pár rokmi totiž vydavateľstvo usporiadalo súťaž o najzaujímavejšiu a najprínosnejšiu knižku v tejto oblasti. Víťazné rukopisy boli potom uverejnené. Pojinko o dvoch prácach už pred nejakým časom písal. Každá bola určená inej vekovej kategórii, od detí predškolského veku až po pubertálnu mládež a každá jedna bola výborná a perfektne spĺňa očakávania tej ktorej cieľovej skupiny. No a keďže Pojinko je rovnako detsky zasnívaný, ako aj pubertálne pojašený, sadli mu všetky! Tu je ich stručné predstavenie:

Na 3. mieste skončila Elena Eleková s vtipným i hodnotným príbehom pre školákov: Môj brat nemá brata.

2. miesto obsadila jedna z najšikovnejších a samozrejme i najlepších súčasných slovenských autoriek pre deti a mládež, všestranná Marta Hlušíková s pôvabne magickou knižkou pre menšie deti Anabelka sa smeje dvojhlasne.

Na 1. mieste sa umiestnila..., no, nerád sa opakujem, veľmi nerád. Máte to v názve tohto článku!

Naša dnešná knižka je určená starším deťom/mládeži a mimoriadne ju ocenia začínajúci násťroční čitatelia (lebo ich bude baviť a prečítajú ju na jedno zlhtnutie, na jeden nádych, na jedno posedenie), a my, knihomaniaci a knihomoľovia, vieme veľmi dobre aké je ťažké zaujať knihou dnešného pubertiaka, takže za toto patrí veľká poklona pani autorke, ale ocenia ju tiež ich rodičia, ktorí svojim deťom, pevne verím, nebudú chcieť dať knihu, ktorá je "iba" pútavá, ale má aj akcentovanú ľudskú stránku, je obohacujúca, etická a poučná, bez toho, že by nasadzovala nejaký didaktický tón pedagóga so zdvihnutým prstom. Dej ani na sekundu nenudí. Obdivuhodné je aj to, ako sa autorka dokázala vcítiť do myslenia pubertiakov a ako verne napodobnila ich slang. Viacerí sa o to pokúšali, ale ich pokusy sú kŕčovité, a neuveríte im. V tejto knihe je to inak, skoro by ste verili, že ju napísalo trinásťročné dieťa, ale obdarené naozajstným literárnym talentom. Akurát Pojinka už neskôr trochu škrelo, že sa miestami literárnosť vytrácala na úkor autentickosti prežívania pubescenta, lebo autorka veru vie písať! Ale uvedomuje si aj to, že ako trinásťročného by ho asi tiež nebavilo čítať siahodlé lyrické opisy prírody...

Na začiatku sa zoznámime s hrdinami príbehu: partiou tvorenou dvoma dievčatami a dvoma chlapcami, ktorí sa vydávajú na opekačku. Počas výletu nájdu na buku vyryté meno a rímskymi číslicami napísaný dátum. Ešte netušia, že sa ich dotkla minulosť, na tomto mieste sa totiž odohrávali boje počas Slovenského národného povstania...

Knižka je to pomerne krátka a má koncepciu skôr poviedky, ktorá je viac rozpracovaná a viac rozšírená ako býva pri poviedke bežne zvykom, než románu pre deti. Je to vlastne rozsahom taká novelka, čo vás vďaka pekne plynúcemu deju, novým a zaujímavým odhaleniam, ktoré prichádzajú presne v ten správny okamih, aby dej posunuli dopredu a Vás poriadne držali v napätí, rozprávačskému talentu autorky, jej slohu, ktorý je naozaj na úrovni, dobrému zmyslu pre humor a mnohým iným kvalitám, priklincuje ku knižke, kým ju neprečítate. Mne ako dospelákovi trvalo len chvíľu, kým som knižku dokončil a ešte sa mi aj málilo... tým ale nechcem povedať, že by bola prikrátka, pre čitateľskú skupinu, ktorej je určená je tak akurát. Doslova odmeraná na chlp, a to teraz nehovorím len o dĺžke, ale ešte viac a najmä o jej vyznení, o spôsobe, akým je napísaná, hlavne ale o tom, čo svojmu čitateľovi dokáže sprostredkovať. Je to záujem o históriu, úcta k našej minulosti, úcta k starším, k bojovníkom, ktorí bojovali a často i položili životy za oslobodenie od fašizmu, a teda i o úcte k sebe navzájom. To všetko je v tom správnom pomere posypané dobrodružstvom, detektívnym pátraním i štipkou romantiky, dokonca i miernym náznakom nadprirodzena. Pretože sú tu protagonistami ako chlapci, tak i dievčatá, obe skupiny si prídu na svoje.
V dobách, kedy vládnu knižnému vkusu rozťahané epické fantasy ságy, kde hrdina zachraňuje celý svet, prípadne rovno svety, padne takéto milé, komorné a realistické dobrodružstvo zo života detí čitateľovi veľmi fajn.


info:
ilustrácie: Andrej Mazúr (farebné ilustrácie sa striedajú s čiernobielymi, a hoci nie sú zlé, pôsobia na mňa skôr tak "časopisecky", než plnohodnotne knižne, text je však určený pre čitateľa v takom veku, že na ilustráciách mu už nezáleží)
vydal: Q 111, 2017
počet strán: 72
trošku atypický, skoro štvorcový formát, pevná väzba
vek: 11 - 15 rokov
pre dievčatá i pre chlapcov

Tajomstvo pečate mesta

Pojinko predstavuje:

Tajomstvo pečate mesta - Jana Necpalová

Nedávno sa Pojinko zúčastnil milej besedy s milou autorkou milej knižky. Každý príde rýchlo na to, o akú knižku sa jedná a o akú spisovateľku ide. A ak nie, urobte malú kuk hore a bude Vám všetko jasné. Na dôvažok s touto nesmierne zlatou pani učiteľkou a spisovateľkou spravil aj rozhovor, ktorý nájdete TU.

Nebola to ale obyčajná beseda, bolo to niečo viac, niečo významnejšie než je i prezentácia knižky. Bol to krst knihy spojený s autogramiádou! Knižka Tajomstvo pečate mesta vyšla už dávnejšie, no prvé vydanie je už dávno beznádejne rozpredané, a keďže nám už vyrástla nová čitateľská generácia, bolo načase poponáhľať sa s prevydaním. Knižočka ostala rovnaká, pribudli len nejaké malilinkaté zmeny na úrovni textu, ktoré by si možno nevšimol ani oddaný fanúšik. Je teda stále rovnako rozkošná a hodnotná, v tomto sa absolútne nič nezmenilo. Janka Necpalová je pre žilinské deti niekým špeciálnym, nielenže je veľmi obľúbenou spisovateľkou, ale mnohí ju poznajú a majú radi aj ako svoju pedagogičku. Hoci viacerými svojimi knižkami presiahla región svojho pôsobiska, táto knižka je pevne ukotvená v Žiline, je s ňou veľmi pevne spätá a to puto je veruže čarovné. 

Pojinkov kamarát a sekretár (Pojinko je červík a nijaký červík nemá ruky, takže potrebuje osobného asistenta), ktorý predtým ako sa zamestnal v knižnici pracoval v kníhkupectve a na oboch svojich pracoviskách rád odporúčal deťom túto knižku. Mnohokrát sa totiž stretol s tým, že malí čitatelia potrebovali do školy nejakú knihu o Žiline, a ako splniť zadanú úlohu, keď je trh zaplavený samými, hoci peknými, tak pre detského čitateľa nudnými, fotografickými publikáciami o histórii mesta...? Nuž, takto! Ak chcú nejaký pútavý príbeh, ktorý sa odohráva priamo v meste, príbeh v ktorom sa čitateľ oboznámi so zaujímavými pamätihodnosťami a mnohé sa dozvie, je tu táto knižka! Verím ale, že nielen oni budú s knihou spokojní.

Aký je dej knižky? Požičiam si pár oficiálnych slov od vydavateľa:

Kniha Tajomstvo pečate mesta je knihou pre žiakov mladšieho školského veku. Dej sa odohráva v súčasnosti v jednom žilinskom obchodnom centre. Malý chlapec Martin si nedáva pozor na svoje želania, tak ostáva cez noc zavretý v tomto obchode. Čaká na neho veľa príjemných i menej príjemných situácií, ktoré sú ale postavené tak, aby nenásilne a jemne formovali jeho charakter, vôľu i zodpovednosť za vlastné činy.

        V druhej časti je už Martin štvrták a tento krát odchádza do obchodného centra  na noc dobrovoľne, pretože cíti zodpovednosť za svojich priateľov, ktorí potrebujú jeho pomoc. Teraz je to už ťažšie. Nie je to len noc v obchode. Dostáva úlohy, ktoré nie sú jednoduché. Martin musí ísť do Dadanovej tlačiarne, na Mariánske námestie, poznáva históriu Budatínskeho zámku, Lesopark, hvezdáreň, sútok Váhu a Kysuce, Dom umenia Fatra, Žilinskú univerzitu a iné dôležité miesta krajského mesta Žiliny. Touto formou sa mladý čitateľ učí o meste a jeho okolí. Martin sa zároveň dostáva do situácií, v ktorých autorka podáva nenásilnou formou možnosti správania sa, rozhodovania a empatie k iným deťom, ľuďom, dokonca aj mimozemšťanom. Venuje sa ochrane prírody a čistote mesta spôsobom, kedy dieťa ani nezbadá, že príbeh je metodikou a návodom k zlepšovaniu čistoty mesta a ochrany prírody v jeho okolí.

        Záver knihy je pozitívny, upokojujúci, dávajúci nádej, že z každej životnej situácie existuje cesta, ktorá je pre nás školou do lepších dní.

a teraz Pojinkov neoficiálny verdikt: 

Knižka ma zaujala svojím vynikajúco vyváženým pomerom medzi poučením a zábavou a autorkin humor mi je veľmi sympatický a blízky. Pre žilinské deti bude mať kniha pridanú hodnotu a je to niečo výnimočné, čo isto natrvalo ostane zrastené s ich detstvom, ako i rodným mestom. Myslím ale, že príbeh je univerzálne platný a mohol by byť situovaný hocikde a kniha má potenciál nájsť si čitateľa odhocikiaľ... či už býva v Bratislave alebo na Lomnickom štíte... 

ukážka:

vydal: Združenie human 2 human (http://www.human2human.sk/)  s podporou grantových systémov mesta Žilina a Žilinského samosprávneho kraja

Chlapec a more

Pojinko odporúča:

Chlapec a more - Armstrong Sperry

"Stalo sa to dávno predtým, ako sa v Južných moriach zjavili prví obchodníci a misionári, keď bolo ešte Polynézanov veľa a v srdciach im horel plameň odvahy. No obyvatelia Hikueru si na ten príbeh dodnes spomínajú v piesňach a rozprávajú si ho pri večerných ohňoch."

Týmito slovami sa začína krásny príbeh s príchuťou hrdinského eposu.

Pojinkovi sa dostala na bruško u nás nepríliš známa knižka, ktorá je ale vo svete, a najmä v anglicky hovoriacich krajinách priam legendárna. Vytvoril ju šikovný knižný ilustrátor, ktorý sa stal vzápätí i úspešným spisovateľom pre mládež. Odchovaný klasickými dobrodružnými príbehmi, pokúsil sa o napísanie podobne pútavých, no tiež hodnotných dobrodružných diel pre chlapcov. Zakaždým uspel. Okrem rozprávačského talentu vedel veľmi zaujímavo a vierohodne vykresliť rôzne dobrodružstvá a veľmi dobre rozumel psychológii mládeže, pre ktorú tvoril. Rozumel skrátka ich duši, tak je to. Kvôli tomuto jednému románu je ale najviac pripomínaný a kniha je stále, skoro nepretržite v tlači už od doby svojho vydania. Povážme, že to je pekný rad rokov! V roku 1941 získala Newberyho medailu, najvyššie ocenenie v americkej literatúre pre knižné diela určené deťom a mládeži.

Teraz ale už k napínavému deju: čo nevyzradil názov, prezradil podnázov... a z toho vyplýva aj prekladateľský chaos. V originále sa kniha volá Call It Courage (voľne by sa to dalo preložiť ako To je odvaha) v Británii zas vyšla pod názvom The Boy Who Was Afraid (čiže Chlapec, ktorý sa bál). A aby to nebolo príliš jednoduché, v Čechách zas pod jednoznačným a jednoduchým titulom Odvaha, na Slovensku ako Chlapec a more, čo je jasná a veľmi milá odvolávka na Hemingwayove dielo Starec a more, ktorého publikovanie sa však datuje do neskoršieho obdobia než je vydanie tejto knižky. Dobre, po malom výlete v čase si už konečne povedzme niečo o knihe, ktorá Pojinka priklincovala ku gauču až do doby, kedy ju nedočítal (netrvalo to dlho, knižka je to krátka, ale natoľko hutná - stále sa niečo deje a autorovi stačí na zachytenie dramatického deja len pár silných viet a Vám sa nijako máliť nebude, nikto sa nebude cítiť ochudobnený, že ma úplne vyšťavila a vyžmýkala, skoro ako nášho hrdinu, keď mu došla voda a plavil sa pod rozpáleným tropickým slnkom). Hlavným hrdinom je polynézsky chlapec, ktorý je ako Vy, ako každý iný chlapec, ako každý iný chlapec zo súostrovia, až na to, že... je veľmi bojazlivý a ustráchaný. Takže nie, nie je ako jeho rovesníci, a tí sa mu vysmievajú a stránia sa ho. Dnes nie je nič výnimočné a nič zvláštne, keď sa chlapec či muž bojí, ale v dávnejších dobách alebo v drsnejších podmienkach, než je civilizované mestské prostredie, bol takýto človek vo veľkej nevýhode a v každodennom drsnom boji s prírodou, zvieracím či ľudským nepriateľom sa jeho šance na prežitie podstatne znižovali. Mafatuovi (tak sa volal náš chlapec) nepridáva k sebavedomiu ani to, že je synom náčelníka, a teda svojím nedôstojným správaním otca zahanbuje. Možno horšie je ešte to, že nejde o obyčajný strach, ako skôr o fóbiu. Mafatu sa nesmierne bojí mora, čo znamená, že v prostredí, kde je more zdrojom obživy a každodenným spoločníkom, kde Vás zobúdza škrek čajok a ako uspávanka Vám slúži šum príboja, mu tento strach neumožňuje byť plnohodnotným členom kmeňa. Jedného dňa ale v sebe Mafatu zburcuje všetky sily a vydáva sa sám, len so svojím verným kamarátom psíkom, na plavbu po šírom mori. Aby dokázal svojim ľuďom, a predovšetkým sebe samému, že vie prekonať strach. Na ceste za odvahou napokon zistí, že mu žiadna nechýba a viackrát prekoná aj toho najodvážnejšieho rybára a bojovníka... Mafatu nám ukazuje, že svojmu strachu sa treba postaviť a poraziť ho, nie pred ním donekonečna utekať, či ukrývať sa pred ním. Mafatu prežije búrku na mori, stroskotanie, stretne sa v súboji so žralokom, dokonca sa ocitne zoči-voči desivým ľudožrútom. Autorov skvelý jazyk, cit pre vykreslenie nebezpečenstiev, detailné zobrazenie exotického tichomorského prostredia, toto všetko pred Vaším vnútorným zrakom vykúzli krásny dobrodružný príbeh a vezme Vás s Mafatuom, jeho verným psíkom a polovične skroteným albatrosom na nezabudnuteľnú cestu.

Celý čas som si predstavoval príbeh ako krásny panoramatický dlhometrážny film, a potom som sa dozvedel, že i bol pre televíziu dávnejšie sfilmovaný...

Už si len zhotoviť nejakú plťku vydať sa po Váhu :) musím si ale pribaliť záchranné koleso, červíky totiž nevedia plávať...

info:

ilustrácie: Armstrong Sperry (sám autor bol šikovným ilustrátorom, čakajú na Vás krásne jednofarebné kresby, viď. obálka )

vydal: Tranoscius, 1994

počet strán: 84

trochu väčší formát, mäkká väzba  

vek: 11 - 15

pre chlapcov

na konci na Vás čakajú  vysvetlivky, to aby ste sa vedeli lepšie zorientovať v ostrovnom svete Polynézie a páči sa mi i nápad dať písmu morsky modrú farbu, vôbec to neruší pri čítaní, naopak, ozvláštňuje to text a dotvára atmosféru

Rozhovor s Jankou Necpalovou

Pojinkovo milé interview so supišnou osôbkou -  osobnosťou 

 

Pojinko mal tú česť spoznať sa s jednou milou autorkou detských kníh. Z toho priamo vyplýva, že si jednoducho nemohol nechať ujsť príležitosť vyspovedať ju.

Ale ešte pred samotným rozhovorom, prečítajte si niečo o dotyčnej spisovateľke. To aby sme sa uviedli do obrazu. Nasleduje oficiálny textík vydavateľa: 

Janka Necpalová, mimo to, že je učiteľkou, je žilinskou autorkou detských kníh. Okrem literárnej tvorby pre deti sa venuje písaniu scenárov a muzikálov pre deti.  Detský muzikál v anglicko-slovenskom jazyku Na jeden deň labuťou sa hral v Žiline i Bratislave, muzikál Motýlia láska v Žiline.

Jankine knihy sú žiadané a vďaka nim sa dostáva do povedomia Žilinčanov, ale aj čitateľov mimo Žiliny. Svojou knihou Tajomstvo pečate mesta odhaľuje Žilinu aj ostatným obyvateľom Slovenska. Jej kniha Zo škrupiny bola ocenená ako najkrajšia kniha Horného Považia v roku 2014, kniha Zo škrupiny II. sa stala najkrajšou knihou Horného Považia v roku 2017. Spisovateľka sa venuje svojim čitateľom, stretáva sa s nimi, knihu dokáže ponúknuť adresne tým, pre ktorých je určená.

Doterajšia knižná tvorba:

Tajomstvo pečate mesta, 2006, dotlač 2010

Na jeden deň labuťou, 2010

Papučky, 2012, dotlač 2016

Zo škrupiny 1, 2014, dotlač 2017

Zo škrupiny 2, 2017

Zatúlané papučky, 2017, dotlač 2018

Tajomstvo pečate mesta, 2018, vynovené vydanie

No a teraz už hor sa do rozhovoru:

Janka, určite si už s niekým robila rozhovor, pravda? Ale ten niekto určite nebol červík, je tak? Dúfam, že nemáš trému, a vôbec, prezraď nám na začiatok, môže spisovateľ, ktorý už určite zažil množstvo besied a rôznych iných podujatí, zažívať ešte trému? Máš nejakú fintu na to, ako proti nej bojovať? Zaujímam sa o to z čisto profesionálneho hľadiska. No dobre, aj z osobných dôvodov, písali mi z Výboru knihomoľov, že mám rečniť na červíčom knihomoľskom sneme, a tak sa snažím z Teba vytiahnuť nejaké tie cenné rady...

Ahoj, pamätám sa, keď som bola ešte malá Janka trému som mala hlavne pri recitovaní a spievaní, ale teraz, ako som už veľká Janka nemám s ňou problém. Sme kámošky. Spomínam si na krst jednej mojej knihy, kde bolo 300 detí a ja som sa tam cítila výborne. Niekedy je horšie postaviť sa jednému človeku zoči-voči a rozprávať sa osamote, lebo slovo dokáže veľmi ublížiť. 

Dostalo sa do mojich ušníc (červíky nemajú uši - pozn. Pojinko), že učiteľuješ. Inými slovami, nie si len spisovateľka, ale aj učiteľka. Povedz našim čitateľom ako si sa dostala k takejto ušľachtilej, záslužnej, no i ťažkej profesii, a na dôvažok sa nám ešte zdôver s tým, čo pre Teba táto práca znamená.

Ako vždy hovorím na besedách; som hlavne mamou. Hoci moje dcéry sú už dospelé, stále si vychutnávam to, že som ich mama. Mojím poslaním je učiť deti. Čím som staršia, tým radšej chodím do školy. Je normálne naučiť deti čítať, písať, počítať, lebo sú prirodzene šikovné a učenlivé, ale najdôležitejšie je naučiť ich byť dobrými ľuďmi. A vtedy sa začne meniť život a celý svet k lepšiemu.

To bolo krásne, niet čo dodať.

Považuješ sa väčšmi za spisovateľku, alebo si v prvom rade učiteľka a až potom autorka kníh? Alebo to dokážeš, nebodaj, skĺbiť? A ako to, prepánajána, všetko dokážeš stihnúť?!

Necítim sa byť spisovateľkou. Som autorkou detských kníh a to stačí. A som obyčajná učiteľka, ktorá si robí svoju prácu. Obe profesie sa krásne dopĺňajú a súzvučia spolu. Motiváciou je láska k deťom. Všetkým. Bez výnimky. Lebo za každým problémovým dieťaťom je jeho smutný príbeh.

Veru máš pravdu, a veľmi sa mi páči Tvoja skromnosť. A aj Pojinko Ti teraz niečo vyzradí: medzi deťmi, a veru aj ich rodičmi, si obľúbená autorka. Usmievaš sa, vidím na Tebe, že to vieš, tak Ťa skúsim s niečím prekvapiť – predstav si, že Pojinko vie aj to, ako Ťa vnímajú Tvoji žiaci, lebo sa už rozprával nielen s tými deťmi, ktoré čítali Tvoje knižky, ale aj s takými, ktoré učíš. Ale chce to počuť z Tvojich úst. Pekne krásne na seba teraz „nabonzuj“, aká si učiteľka – ako seba ako učiteľku vnímaš? Vieš byť aj prísna? Neboj sa, Pojinko to žiadnemu z Tvojich žiakov nepovie, oni si to totiž prečítajú J

Moji žiaci ma volajú pani Janka. A povedali by...Janka je čarodejníčka. Vie zastaviť vietor. Ak chceš vedieť o tom viac, musíš sa ich opýtať.

To sa teda spýtam! Priam horím zvedavosťou.

Pojinko dostal geniálny nápad! Dúfam, že neobjavil žiarovku, mysliac si s akým prevratným vynálezom prichádza... skrátka, čo tak využiť svojich žiakov ako kritikov? Máš poruke nejakého detského čitateľa, na ktorom si môžeš počas písania doslova naživo vyskúšať a overiť, či sa bude príbeh deťom páčiť?

Mojimi prvými čitateľmi sú vždy moje dcéry. Počúvajú kapitolu po kapitole a potom mi rozprávajú, ako to cítia. Niekedy ma aj kritizujú. Vtedy sa na ne mračím a vravím si, asi som ich zle vychovala. A potom ide rukopis k mojim deťom do školy. Niežeby mal nohy, odnesiem ho pekne v taške na papieri. Čítam ho mojim žiakom a sledujem, či sa nenudia a nezívajú. Potom sa rozprávame a ja počúvam ich múdre slová, lebo ony vidia svet inak, ako my dospelí. Učím sa od nich. Ale to tam nepíš, nech si nenamýšľajú.

Joj, neskoro... môj zapisovateľ to už zaznamenal, hádam im teraz nebude pršať do nosa. Podelíš sa s nami o svojich obľúbených detských autorov? Na ktorých autoroch si vyrástla? Pamätáš si ešte na svoje obľúbené knižky, ktoré si v detstve „hltala“? Ktoré to boli?

Ja som s knihami vyrastala. Niekto si pamätá, ako rástol podľa fotiek. Ja podľa kníh. Danka a Janka, Pipi, Anna zo zeleného domu, Jana Eyrová, bola som aj Angelikou, všetky diely, Annou Kareninou... Mám doma okolo tisíc kníh. Môj deň začína i končí s knihou.

A čo súčasní autori kníh pre deti a mládež? Máš medzi nimi nejakého favorita alebo favoritku? A aj sa stretávaš a kamarátiš s nejakými?

S autormi sa nestretávam, hoci niektorých by som rada osobne poznala. Napríklad Alice Munroovú. Píše krásne poviedky.

Pojinko má kamaráta, ktorý pracoval v kníhkupectve, a teraz robí v knižnici a je aj Pojinkov osobný sekretár a zapisovateľ jeho pamätí (červíky nemajú končatiny, tak potrebujú sluhov – pozn. Pojinko), a deti sa ho raz pýtali, že akí žiaci boli asi učitelia, pretože aj učitelia museli byť kedysi, celkom logicky, žiakmi. Lenže nevedel im odpovedať, lebo žiadneho učiteľa nepoznal tak dobre, aby sa ho to odvážil spýtať. Zaspomínaš si na doby, kedy si bola žiačkou? Chcela si byť už odmalička učiteľkou?

Ja som bola výbornou žiačkou. Rada som chodila do školy a učitelia ma mali radi, lebo som bola bifľoška a vedela som spievať, recitovať, cvičiť, písať, proste všetko, čo má správny bifľoš vedieť. Už ako školáčka som písala a chodila na literárne súťaže. Chcela som byť lekárkou. Mojím snom bolo pomáhať ľuďom. Ale osud to zariadil inak.

Neboj, pomáhaš tak či tak, len trochu iným spôsobom. Musíš nám ale ešte povedať kedy si začala písať. Asi už na základnej škole si dobre slohovala...

Moju prvú knihu som napísala v druhej triede. Aj som si ju sama ilustrovala. Bola napísaná v zošite. Mojim žiakom som vysvetlila, že slovo keby je v slovenčine zbytočné, lebo keby už nič nezmení, ale keby som ten môj prvý zošit mala...

Téééda, skutočný talent sa prejaví už skoro! Teraz prichádza otázka, ktorej sa žiaden autor nemôže vyhnúť, prepáč nám, ale určite to zaujíma viacerých, nielen Pojinka, ktorú knižku považuješ za svoju najvydarenejšiu, ak teda môžeš nejaké svoje duchovné dieťa uprednostniť pred druhými...?

To nemôžem. Za každou mojou knihou je kúsok života a každá je pre mňa iná. Najviac myslím na tú, ktorú práve píšem a pripravuje sa na svet. Ale každý autor si asi najviac pamätá svoju prvú knihu. U mňa to bola Tajomstvo pečate mesta. Keď som ju videla v kníhkupectve vo výklade... Bol to môj splnený veľký sen. Pamätám si to dodnes. Diana i Tímea stáli pri mne a hovorili: Mami, tvoja kniha!

A čo na to ostatní? Súhlasia? Povieš nám, ktorá Tvoja knižka je najobľúbenejšia medzi čitateľmi? Ja by som tipoval, že Zo škrupiny, tá sa mi veľmi páčila a bol som rád, keď sa nedávno dočkala aj pokračovania! Uhádol som, či som vedľa jak ten červík, pardon, jak tá jedľa?

Malé deťúrence šantia s knihou Papučky, Zatúlané papučky, staršie deti čítajú o malom Jožkovi  Zo škrupiny 1,2 a dospelí čítajú Na jeden deň labuťou. Teraz sa bude na besedách čítať Tajomstvo pečate mesta. V našej škole v ZŠ Limbová sa teraz číta Zo škrupiny. Cez prestávku prišiel ku mne chlapec a povedal: Napíš aj trojku. A ja sa pýtam, a o čom by bola? Krokodíl je už doma. A to milé chlapča povedalo: Veď si spisovateľka, máš to vedieť...Aj takéto krásne chvíle sa dajú zažiť v škole.

Pojinkovi učarovala aj nesmierne pôvabná dvojica knižiek plných básničiek pre najmenších. Už si ich spomínala. Priblížiš ich čitateľovi? Povieš nám ako vznikali tie nádherné ilustrácie a ako uzreli svetlo sveta i CD s pesničkami, ktoré sú súčasťou knižiek?

To je príbeh aj na dve strany...Ale v skratke...Do môjho života vstupujú krásni a šikovní ľudia, ktorí chcú dať deťom to najlepšie. Žiadne postranné úmysly, len čistý zámer urobiť dobrú vec. A práve tak vznikli Papučky. 1800 kníh Papučiek sa dostalo k deťom a rovnaký počet Zatúlaných papučiek. A stále sa počúvajú a spievajú. Pre mňa je to tá najkrajšia odmena.

Teraz nanovo vychádza kniha Tajomstvo pečate mesta. Pojinko niečo málo vie o tom, aká je táto knižka špeciálna, ale prezradíš nám bližšie, prosím, ako sa táto knižka narodila?

V roku 2006 som sa s mojimi žiakmi zúčastnila súťaže o najkrajšiu knihu napísanú kolektívom triedy. Tam niekde začína cesta tejto knihy. Po súťaži, ktorú sme vyhrali, som knihu prepísala, upravila, rozšírila, Katarína Adámková ju ilustrovala a tak vyšla moja prvá kniha. Teraz, po rokoch, keď už generácia detí odrástla, bolo treba ju opäť vydať. Stále je to aktuálna kniha o Žiline, zaujímavých miestach v meste a okolí, s príbehom chlapca, ktorý zažije neuveriteľné dobrodružstvo. Kniha sa deťom páči možno aj preto, že tieto miesta poznajú, vedia presne, kde sa dej odohráva a každý chlapec, či dievča by možno niečo také chcelo zažiť. Ostať v hračkárni úplne sám...

Nemôžem Ťa ešte pustiť, hoci sa už mrvíš a ošívaš, najskôr nám povedz na čom pracuješ a o čom bude ďalšia knižka? Lebo moji špióni mi poskytli supertajné informácie, že niečo máš už dokonca hotové. Môžu sa čitatelia teda tešiť na príhody červíka, ktorý sa vydal na vandrovku?

Ďalšia kniha je už hotová. Je úplne iná, ako ostatné, lebo je to detská kniha pre dospelých. Čuduješ sa, však? Ale je to tak. Opäť sa zišli dobrí ľudia, ktorí knihe vdýchnu život. Ilustrátor, skladateľ, herec a autor tvoria tím a pracujú na tom, aby sa nám podarilo šíriť do sveta odkaz malej ovečky. Trošku tajomné, nemyslíš?

Veru myslím! A neviem sa dočkať! Janka, je mi jasné, že už Ťa nemôžem dlhšie zdržiavať, musíš sa pripraviť na vyučovanie, opraviť písomky a ešte dokončiť kapitolu novej knižky, Pojinko sa musí zmieriť s tým, že mu onedlho ujdeš, preto Ti praje veľa nápadov na nové zaujímavé príbehy, veľa času, aby si ich stihla napísať, a veľa spokojných čitateľov z radov ľudí i rodu červíkov! Ahoooj a tešíme sa na pripravovanú knižku! Ďakujemééé!

Ja ďakujem!

(Janka na premiére detského muzikálu Motýlia láska, ktorý vznikol na základe jej knižky Na jeden deň labuťou)




Tak, moji milí pojinkovci, páčil sa Vám rozhovor? Nabudúce Vám prinesiem ochutnávku z autorkinej tvorby!

Pes - poklad na štyroch nohách

Pojinkova téma:

Pes - poklad na štyroch nohách

Ako len Pojinko a deti ľúbia knižky, ktoré sú venované zvieratkám! A nemyslím ani tak encyklopédie, hoci to je úžasný druh literatúry, ale hovorím o príbehoch. Takých, ktoré chytia za srdce. Chytia a pohladia ho... Jedna z mojich najobľúbenejších je táto. Ale písal som už o mnohých. A je prakticky jedno či sú o červíkovi :) alebo o slonovi. Hlavne, aby boli kvalitné a prínosné.

Pojinko mal už ale aj viaceré tematické články, zamerané špeciálne na jeden druh zvieratka. Napríklad na mačičky a mačičičky :) Ale už sa, samozrejme, venoval aj psíkom. A bude sa im venovať ešte aj teraz. Veď psíkovia si to zaslúžia! A zaslúžia si omnoho viac! Pritom nechcú viac ako byť ľúbené...

Pes tutulák - Daniel Pennac

V prvom rade musím povedať, že nejde o preklep, ale o slovnú hračku v názve. Teda náš pes, vlastne Pes (lebo to je jeho meno) nie je len taký nejaký tulák, on je rovno tutulák :)

A v neposlednom rade musím podotknúť, že je to jedna z najkrajších knižiek o psoch... Naozaj. 

Autor je vo Francúzsku pomerne uznávaný, u nás sa pred časom uviedol zaujímavou knižkou Vlčie oko. Mala úžasý, umelecký dizajn a skvelú atmosféru, ale zázrak sa nekonal... čakal som od nej viac, vzhľadom na jej povesť. Možno bola ale chyba na mojej strane, možno som mal prehnané, či úplne mylné očakávania. Skúste a uvidíte. Za našu dnešnú knižku sa ale môžem zaručiť celým telíčkom a srdiečkom! Sklamaný nebude nikto. A nadšený bude každý. Je to prekrásny a pomerne originálny (pretože o psíkoch bolo toho popísané už toľko a zasadené boli snáď do všetkých možných i nemožných situácií, že sa niečo úplne nové vymyslieť už dávno nedá) príbeh, ktorý má neuveriteľnú silu. Pôsobí na čitateľa priam nevídane. So psíkom som prežíval všetky dobrodružstvá, utekal som s ním, skrýval sa, plakal, i tešil, stal som sa ním! A každučká minúta, každá jedna veta na jeho putovaní za šťastím a za ľudským priateľom ma napĺňala tak, že viac nehy a dobroty sa už do mňa nevošlo, lebo by som pukol ako Mechúrik koščúrik ;)

Určite veľa robí aj fakt, že autor je sám veľkým milovníkom zvierat a priateľom psov. Ale tiež aj to, že je to jednoducho výborný spisovateľ. A žiaden remeselník, ale pán umelec. Jeho jazyk, štylistická úroveň, to, akým spôsobom k sebe kladie slová, vytvára vety a koncipuje príbeh... je naozaj nekonvenčné a na míle vzdialené bežnému, tradičnému, (a často banálnemu) rozprávačskému postupu.

Nehovoriac o posolstve knihy - čiže nebuďte psovi pánom, ale partnerom!

Takže si to zhrňme do štyroch slov: Určite si knihu prečítajte. :)

Má jedinú nevýhodu pre omladinu - font písma je hádam menší než novinový text :O

Na záver slová autora z krásneho a veľmi osobného doslovu: 

"Nie som odborník na psov. Som iba ich priateľom. Možno som aj ja tak trochu pes. Narodil som sa v ten istý deň ako môj prvý pes. Potom sme spolu vyrastali. Ale on dospieval oveľa rýchlejšie ako ja. Ako jedenásťročný bol už skúsený a reumatický starec. Ja som bol stále bláznivé šteňa. Zomrel a ja som veľmi plakal."

info:

vydal: Asociácia Corpus, 2016

počet strán: 84

menší, atypický formát, mäkká väzba

vek: 10+

pre chlapcov a dievčatá, ale rozhodne aj dospelých, a pre každého, kto túži po psovi

Ja som tu len pes - Jutta Richter

Pamätáte si ešte na knižku Ja som tu len mačka? Bola to milá a nápaditá spoveď mačky, ktorá opisuje svoje spolužitie s ľuďmi. Presne v takomto duchu je aj táto psia verzia. Jednoducho je to pôvabná knižka, pri ktorej sa zabavíte i zamyslíte. Nielenže tam je psík hlavný hrdina, nielenže sledujeme všetko jeho očami, ale on, práve on, a nik iný, je aj rozprávačom svojho životného príbehu.

Majitelia psíka budú z knižky nadšení, a zrejme sa stane ich malou psou bibliou. :)

info:

ilustrácie: Hildegard Müller (zlaté, kostrbaté čiernobiele kresby)

vydal: Perfekt, 2017

počet strán: 112

klasický formát, pevná väzba

vhodný čitateľský vek: 10+

pre všetkých psíčkarov, malých aj veľkých

Wilf, najväčší strachopud - bojuje s pirátom

Pojinko upozorňuje na knižku:

Wilf, najväčší strachopud: Bojuje s pirátom - Georgia Pritchettová

Tak neuveriteľné dobrodružstvá malého bojka, chlapca Wilfa, ktorý má panickú hrôzu doslova zo všetkého, predsa len pokračujú. Je to dobre, pretože prvý diel bol nadštandardne milý a vtipný. Nie vtipný, ale totálne bláznivý. A presne v takom duchu sa nesie aj pokračovanie. Je to dobre? Je. Ale nie je to málo? Nie, pretože porcia srandy je tak veľká, že skoro neprejde hrdlom a Vy sa od smiechu takmer zadusíte. ALE! - chcelo by to už čosi iné, priznajme si rovno, že autorka len opakuje to, čo tu už bolo, a... no, skrátka sa opakuje. Neprináša nič nové, žiadnu výraznú zmenu. Je to zle? Nie je. Alebo aspoň nie nutne. Lebo to, čo fungovalo už predtým, funguje aj teraz, tak načo meniť niečo zavedené a úspešné? Už však ale neprekvapí. Deti chcú obľúbené jedlo stále dokola, tak ako aj obľúbenú knižku radi čítajú zas a znovu, ale keď len vymeníte ovocie v palacinke a máličko obmeníte štrapácie a patálie hlavného hrdinu... nuž, dospelý to ľahko prekukne, a po čase sa aj deti presýtia. Uvidíme, veď sme stále zatiaľ len pri druhom dieli. Pripomeňme si ale ešte predtým, ako sa pustíme do "dvojky", predchádzajúcu časť. Prečítajte si o nej niečo TU.

Čo nás teda čaká a neminie? Humor. Slovná aj situačná komika. Alebo skôr groteska! To prirovnanie pasuje ako uliate. Stále sa niečo deje a vždy to smeruje ku vtipným situáciám. A záchrane sveta. Lebo náš malý hrdina opäť bojuje proti strašným plánom na ovládnutie/zničenie planéty, ktoré snová a kuje jeho lotrovský zlodušský sused. Tento raz na pirátsky spôsob, takže sa dôverne zblížime s morským prostredím. Opäť sa stretneme s postavami z prvého dielu, takže sa môžete tešiť aj na roztomilú žižiavku Oskara. A, psst, pošuškávam Vám, že Oskar sa zaľúbi do červotočej dámy :)

Zaujímavé, hoci dnes už nijako prelomové - mnohé detské knižky s týmto prvkom narábajú - sú spôsoby, ako sú časti textu (písmená, slová či celé vety) výtvarne odlíšené a ozvláštnené. Miestami sa napríklad mení jeho sklon a orientácia voči väčšinovému, tradične spracovanému textu. Podobne ako v predošlej časti, aj tu sa rôzni font písma a jeho veľkosť. Tento sympatický chaos vytvára spolu s čiernobielymi smiešnymi obrázkami novú dimenziu príbehu, o ktorú je dej obohatený. A navyše priamo komunikuje s čitateľom. Autorka ho oslovuje, kladie mu otázky a zapája takouto hravou formou dieťa do čítania. A z pasívnej činnosti, (akoby si niekto mohol myslieť, že čítanie je pasívna záležitosť??!) robí dobrodružstvo. Toto, plus fakt, že náš bojazlivý nepravdepodobný hrdina zas víťazí a zachraňuje svet a učí tak deti bojovať so svojimi strachmi, povyšuje knižku z tuctovej, hoci pôvabnej a chytľavej zábavky na čosi (trošku) viac.

ukážka:   

info:

ilustrácie: Jamie Littler

vydal: Ikar, 2018

počet strán: 208

menší formát, pevná väzba

veková hranica: 8+

pre chlapcov (ak nechcú čítať, táto knižka ich môže navnadiť!)

Námorné dobrodružstvá

Pojinkova téma:

Námorné dobrodružstvá

Ahoj, suchozemci! Chcete sa stať pravými morskými vlkmi?! Dobre teda, ale život na palube lode je tvrdá drina a niekedy aj boj o prežitie! Vraj to viete, že si to dobre uvedomujete? Výborne! Tak kapitán Pojinko Vás víta na lodi Morský červík!

Kedysi boli veľmi obľúbené chlapčenské romány, ktoré sa odohrávali na mori. A možno je to spôsobené tým, že je už iná doba, alebo to bude možno iba preto, že sme vnútrozemská krajina, ale dnes nie sú takéto typy príbehov nijako veľmi vyhľadávané. A predsa nejaké v nedávnej dobe vyšli a sú veľmi zaujímavé, a kedy inokedy sa na ne bližšie pozrieť, ako v čase dovoleniek pri mori?

Teraz Vám Pojinko predstaví tri veľmi pútavé knižky, ktoré sa odohrávajú pri mori alebo priamo na mori a poteší sa im každá dobrodružná nátura, či chlapec, či dievča. A zaujímavé na nich je aj to, že každá z nich obsahuje pomerne silné prvky detektívky, teda si na svoje prídu aj malí vyšetrovatelia.

Tajomná loď - Mary Higgins Clarková

Kniha pre malých čitateľov (celkom dobrá aj pre prvé samostatné čítania), ktorá vyniká výtvarným spracovaním. Keďže ju napísala bestsellerová autorka kriminálnych románov, nájdete tu i detektívnu zápletku. Príbeh nie je nijako objavný ani prelomový, no zaručene zaujme a vtiahne čitateľa na exotické miesto, ba i do inej doby... 

Malý Thomas je na prázdninách pri mori u svojej starej mamy, jedného dňa sa hrá na pobreží a stretne sa s priateľským duchom chlapca v jeho veku. Silas, tak sa volá mladý plavčík, mu rozpovie historku o tom, ako zachránil loď svojho kapitána pred stroskotaním...

Hoci sa - trošku preháňam - príbeh skončí skôr ako sa začal (textu naozaj nie je v knihe veľa), má, aj pre nádherné ilustrácie (možno povedať, že maľby) a príťažlivému prostrediu divokého pobrežia a dávnemu príbehu, ktorý malému čitateľovi doslova ožíva pred očami, nezameniteľnú a lákavú atmosféru.

ukážka:

info:

ilustrácie: Wendell Minor (krásne maľby, ktoré budujú tú správnu atmosféru)

vydal: Tatran, 2007 (knihu zoženiete už len v knižniciach a na bazáre)

počet strán: 40

atypický mierne obdĺžnikový, väčší formát, pevná väzba s prebalom

vek: 6/7 +

ideálna pre chlapcov

Na mori s Horácom Nelsonom - Ľudmila Mičeková

Toto bol pre Pojinka taký malý šok. Ale šok v dobrom. To, že vie žena napísať napínavý a po všetkých stránkach fungujúci príbeh pre chlapcov, že sa vie tak do nich vcítiť, s tým som sa už neraz stretol, ale žeby Slovenka napísala dobrú knihu, ktorá sa dohráva na mori, to je (už len pre našu vnútrozemskú polohu a skôr záľubu v horách než v mori) len predsa trochu nevídané. 

Dvaja bratia idú spolu so svojím otcom a psíkom Horácom (pomenovaný je podľa slávneho admirála Horacia Nelsona) stráviť prázdniny pri mori. A na mori! Na palube plachetnice Vagabond.

Kniha je akoby zložená z dvoch samostatných, po sebe sa odohrávajúcich epizód - dobrodružstiev, ktoré chlapci zažijú. Prvé sa mi páčilo viacej, ale aj druhé má dobrý nápad a spád. Keďže jeden z bratov je ešte v detskom  veku a druhý je už pubertiak a autorka veľmi pekne vykreslila ich charaktery a vie sa vpolohovať do ich psychiky, bude kniha baviť ako starších, tak aj mladších chlapcov. Slovenské postavy a dobrá znalosť Chorvátska, kde sa dej knižky odohráva, tiež prispieva k tomu, že nášho (slovenského) čitateľa ľahko vtiahne do deja. Ako hrdinovia knihy, tak aj prostredie, mu bude sympatické a možno aj známe.

V prvom dobrodružstve sú chlapci odkázaní sami na seba, lebo otec odišiel do prístavu vybaviť povolenie na plavbu a ako to už s nezbedníkmi býva, spravia chybu, keď sa v člne vydajú na otvorené more... a to ešte musia chytiť zlodeja, ktorý im počas neprítomnosti vykradne loď!

V druhej polovici knihy sa vydávajú v plachetnici na Jadranské more a priberú so sebou pasažiera. Atraktívne mladé dievča, ktoré sa ale správa podozrivo... Nie je za tým niečo nekalé?

Kniha je naozaj príjemným dobrodružne detektívnym čítaním pre chlapcov.

ukážka:

info:

ilustrácie: Ľudmila Mičeková (keď si sám autor ilustruje knihu, je to vždy hazard... teraz to ale vôbec nedopadlo zle, škoda len nevýraznej obálky...)

vydal: Motýľ, 2007

počet strán:198

klasický formát, pevná väzba

najlepší čitateľský vek: 11 - 13 rokov

ako stvorené pre chlapcov, vlastne, je to aj stvorené pre chlapcov :)

Škola pod plachtami - Alexander McCall Smith

Decká, nechceli by ste sa plaviť na školskej plachetnici? V niektorých krajinách majú totiž tradíciu stráviť časť prázdnin, za odmenu, na palube lode. Niekde dokonca zvyknú stráviť na mori aj časť školského roka. Len si predstavte takú školu v prírode, lenže na plachetnici! Nebolo by to úžasné? No, ak netrpíte morskou chorobou, tak ako jeden z ich (grci-grc :D), tak veru by bolo!

Naši dvaja súrodenci navštevujú presne takýto typ školy. Veď kde inde by absolvovali školskú dochádzku deti slávnych oceánológov? A čím iným ako námorníkmi by také deti chceli byť?

A tak sa postupne oboznamujú so spolužiakmi a s posádkou. S niektorými sa skamarátia, v iných nájdu zas protivných protivníkov. A sú to pekne vykreslené výrazné charaktery, či už ide o kapiána, zdravotníčku alebo hoc aj o kuchára. No a samozrejme, oboznamujú sa aj s palubou. Mnohé zaujímavé veci o plavbe po mori sa prostredníctvom hlavných hrdinov dozvie aj čitateľ.

A zažijete s nimi aj mnohé dobrodružstvá, vyšplháte sa do lanovia, zachránite loď pred zrážkou s útesom a príde rad aj na detektívna časť. Loď navštívi filmový štáb, ale deti zistia, že niečo nie je v poriadku... Zrejme to nebudú len takí obyčajní filmári!

Ak chcete zažiť dobrodružstvo na mori, ale aj pevné priateľstvo a rozriešiť popritom zauzlený prípad, určite si túto vydarenú knihu prečítajte. Je to skvelá voľba na prázdniny! Len sa môže stať, že pri čítaní sa tak veľmi zatúžite plaviť, že začnete "zhlábať" z dreva plť a rozhodnete sa ju spustiť na najbližší pidipotôčik v dosahu :D potom bacha na búrky, a na žraloky! ;)

ukážka:

info:

ilustrácie: Iain McIntosh (príťažlivé ilustrácie, z ktorých niektoré sú riešené ako komiks)

vydal: Albatros, 2017

počet strán: 208

klasický formát, pevná väzba

ideálny čitateľský vek: 10 - 12 rokov

skvelé pre chlapcov aj dievčatá

Tak veľa zdaru, morskí vlci, čítajte a... pomóóóc, červík cez palubu, rýchlo, záchranné koleso!

Veľká kniha strachu

Pojinkova téma na upršané letné večery:

Príjemné zimomriavky

Veľká kniha strachu (21 príbehov, z ktorých v žilách tuhne krv)

Motto:

Najstaršou a najsilnejšou emóciou ľudstva je strach, najstarším a najsilnejším strachom je strach z neznáma.

H. P. Lovecraft

Pojinko je veľkým, preveľkým, ba najväčšejším milovníkom detskej a mládežníckej literatúry, ale prizná sa Vám, že je tiež skalným fanúšikom strašidelných príbehov. Občas si totiž musí všetky tie smiešnôstky, veselôstky a roztomilučkosti vyvážiť niečím tajuplným, záhadným, či dokonca až hrôzostrašným! To aby som sa potom zas mohol vrhnúť v plnej sile na to najlepšie na svete: knihy pre deti a mládež. No ale čo tak spojiť to?! Jestvujú nejaké dobré horory pre mladých? Existujú, nebojte sa. Teda vlastne: bojte sa, lebo existujú!

Nie je ich veľa, popravde, ako šafranu, a to si pritom decká v istom veku vyložene pýtajú niečo, z čoho im budú vlasy dupkom vstávať a mráz po chrbte behať. Ale autori na nich príliš nemyslia a rodičia im také čítanie zakazujú. A vieme, že zapovedané ovocie chutí najlepšie... Čo teda v prípade, že Vaše dietko sa dožaduje takýchto príbehov? Zakazovať mu ich čítať? A čakať, že si niečo potajomky prečíta samé? A niečo, čo je zlé, ako v literárnej, tak aj a hlavne, v obsahovo-morálnej rovine? Prečo im radšej neponúknuť, či nebodaj aj neprečítať niečo, čo za to stojí? Niečo, pri čom sa príjemne a celkom bezpečne dá báť? Najlepšie večer, keď je búrka, prší a blýska sa, trámy v podkroví praskajú a vánok povieva záclonami, aj keď sú zavreté okná... Lebo dobrý strašidelný príbeh ťaží predovšetkým z atmosféry. A spoločné chvíle strávené so zatajeným dychom a pootvorenými ústami a rozšírenými očami pri čítaní príbehov, z ktorých, ako podnázov avizuje, tuhne v žilách krv, sú nezabudnuteľné. Pojinko sám číta deťom, ktoré navštevujú pobočku knižnice, na pokračovanie z tejto knihy a mimoriadne sa to osvedčilo! Už teraz zháňam vhodnú náhradu na dobu, keď knižka „padne“ a veru neviem či nájdem...

Nie, nie, milí priatelia-čitatelia, s takýmto druhom literatúry naozaj netreba začínať priskoro, veď v horore ako literárnom žánri nájdete snáď ešte viac nekvality, či, pekne po slovensky povedané, vyložených blbostí, a to až toľko, že si mierou brakovosti v ničom nezadajú s tými najsladšími romancami. Tie ale aspoň na svojho prijímateľa nepôsobia negatívne. Predsa však aj v tejto prehliadanej a zatracovanej ríši strachu nájdete skutočné literárne klenoty.

Napríklad... Ťuk, ťuk, kto to tu klope? Ách, to je Havran Edgara Allana Poea. A príbehy písané perom tohto majstra tvoria asi tretinu všetkých príspevkov v našej knihe. Nechýbajú ale ani mená ako Guy de Maupassant alebo Charles Dickens. Áno, aj títo velikáni svetovej literatúry, ktorých si pamätá každý, kto kedy dral školské lavice, no veru len málokto by si ich spájal s hororom, písali excelentnú strašidelnú prózu. A nehanbili sa za to. Kedysi, v 19. storočí, bolo práveže dobrým zvykom odskočiť si od sociálne kritických a psychologizujúcich románov k „duchárskym“ poviedkam. Bola to vtedy skoro móda, hoci takéto niečo sa žiak a študent v tých predratých laviciach sotva dozvie. Škoda... možno by ho literatúra viac priťahovala.

A z tohto obdobia, teda 19. a začiatku 20. storočia pochádza 21 príbehov obsiahnutých v našej antológii. Možno o nich právom hovoriť ako o klasike, pričom je úplne jedno či ich napísal niekto zvučného mena, niekto koho vnímate ako stelesnenie veľkej literatúry a povinného čítania, niekto kto sa strašidelným príbehom venoval len okrajovo, alebo naopak potom menej známy, no kultový autor, ktorý sa na takéto príbehy priamo špecializoval, a hoci sa o ňom neučí, má dodnes zástupy obdivovateľov, ako napríklad H. P. Lovecraft. Lebo všetky príbehy vo Veľkej knihe strachu sú dobré. Starostlivo vybrané a starostlivo roztriedené do štyroch tematických okruhov. A tak si postupne prečítame príbehy o duchoch či príšerách, ale aj trebárs také, kde je najväčším prízrakom ľudská predstavivosť a šialenstvo. Od racionálnych až po nadprirodzené javy. A všetky tradičné motívy sú samozrejme k dispozícii: počnúc duchom, ktorý sa mstí za svoju smrť, cez návštevu po strašidelného domu či neblahé stretnutie s upírom.

Netreba ale zabúdať, že táto kniha je určená starším deťom / mládeži, a tak je každý jeden príbeh skrátený a prerozprávaný, pričom zvlášť naturalistické pasáže sú vynechané. Strašidelnosť ale neutrpí. Toto všetko je spravené s citom, tak, aby sa originál nemusel pred touto modifikáciou hanbiť. Príťažlivou robia knihu aj expresívne, na počítači vyhotovené ilustrácie, ktoré sú svojím komiksovým štýlom ako stvorené pre mladého čitateľa. Nechýbajú ani medailóniky jednotlivých autorov a tak tínedžersky „husté“ a zároveň milo čiernohumorné noticky a anotácie, ktoré Vás navnadia na jednotlivé príbehy. Oko znalca poteší aj prihláška do „Klubu nebojácnych“ s podpisom prezidenta klubu. Je to (akože) samotný E. A. Poe. A všimli ste si citát, ktorý knihu otvára? Že aký citát? Pozrite sa na motto tejto recenzie. Tak to sú presne tie slová, čo mám na mysli.

Pri čítaní prajem pocit príjemného mravčenia v zátylku a odporúčam Vám; pre istotu si kúpte malú lampičku, ktorá môže byť rozsvietená aj počas spánku. To aby sa k Vám počas noci nevkradol upírsky červík, čo vysáva písmenká z knižiek -  obávaný Vampirojinko J

P.S. Knižku už zoženiete len v bazáre alebo v knižnici, no oplatí sa popátrať.

ukážka:

info:

ilustrácie: Pedro Rodríguez (nemám rád takýto štýl, ale tu sa tieto ilustrácie perfektne hodia)

vydal: Belimex, 2006

počet strán: 112

trochu väčší formát, tvrdá väzba

odporúčaný vek: 10+

pre nebojsov a nebojsajky :)