Ďaleká cesta za domovom

Pojinkova téma:

Zajačie dobrodružstvo

Ďaleká cesta za domovom - Richard Adams

Symbolom šibačiek je kuriatko a... samozrejme,  zajac! Dnes si predstavíme teda knižku, kde sú zajace hlavnými hrdinami. Je to kniha, ktorá je vo svete veľmi slávna, a napriek tomu, v našej krajine o nej prakticky nikto nepočul, nieto, že by ju ešte čítal. Takýchto literárnych restov máme oveľa, oveľa viac, poďme si teda teraz dobehnúť, čo máme zameškané.

Na začiatok ale ešte jedno upozornenie, ak chcete milené pufňaté zajinky a rozkošnú rozprávkovú knižku, ste tentokrát na zlej adrese. Totálne ste zablúdili. V tom prípade sú vhodnejšie napríklad knižky Beatrix Potterovej o Zajačikovi Petríkovi, Pojinko už o tom písal (mimochodom, ďalšia knižná legenda, ktorá je u nás prakticky neznáma!) TU. A pred pár dňami vyšla aj iná verzia z konkurenčného vydavateľstva, takže je z čoho vyberať. Ale teraz sa zamerajme na túto knihu. Na tento úžasný príbeh!

Dalo by sa to chápať ako alegória, paralela, inotaj, podobenstvo, bájka, personifikácia, antropomorfizácia, atď, apod. alebo aj bla, bla, bla... Poviem to zrozumiteľnou rečou a tak, aby Vás to zaujalo a nie odradilo! Lebo príbeh je naozaj skvelo napísaný a dej je veľmi, veľmi pútavý.

Ide o dobrodružný príbeh, korý je možné dokonca chápať tak trochu ako fantasy, veď je tam neodmysliteľný prvok putovania a hrdinstva, kde vystupujú zajace, ktoré myslia a konajú podobne ako ľudia. Okrem toho, že dielo má naozaj nemalú literárnu hodnotu a skrýva v sebe, vlastne pomerne otvorene proklamuje, nejednu životnú pravdu a múdrosť a v zajacoch sa zhliadneme, či už vykreslený v pekných farbách, či naopak zas aj nepríliš lichotivo zobrazení, vždy však pravdivo, my sami, tak každého očarí strhujúce a napínavé dobrodružstvo. Ako hovorím, je to i dobrodružný príbeh o hľadaní si nového miesta pod slnkom, kde je možné žiť spokojne a šťastne, svojho domova, a miestami je to aj príbeh dosť drsný, s nikým sa nemazná, takže knihu odporúčam až starším deťom / mládeži. A samozrejme, aj dospelému.

Občas sú tam dlhšie opisy, ale zase sa dozviete nejednu zaujímavosť zo života zajacov, a to aj také, o ktorých ste nemali ani tušenia a určite si tieto stvorenia obľúbite! Ak ich už náhodou neľúbite :)

kniha má prekrásne ilustrácie - ukážka:

info:

ilustrácie: Aldo Galli (krásne kresby - maľby)

vydal: Slovart, 2017

počet strán: 500

trošku väčší formát, pevná väzba s prebalom

ideálny vek je 10+, najlepšie okolo 12, trinásť rokov, dospeláci sú vítaní :)

pre chlapcov aj dievčatá

35. máj alebo Konrád cvála do Oceánie

Pojinko odporúča:

35. máj alebo Konrád cvála do Oceánie - Erich Kästner

Tak sa zdá, že pekne postupne nám tu povydávajú celého Kästnera! Táto knižka sa v slovenskom preklade objavuje vôbec prvý raz! A aká je, okrem toho, že tradične výborná, ako sa dá od Kästnera čakať?

Je tu vážnosť i humor, ale v opačnom pomere, než sme zvyknutí z jeho ostatných a známejších kníh. Teda veľa, veľa, veľa humoru, od úplného začiatku až po samotný koniec, dalo by sa povedať, že je to humoristický román pre deti, a len sem-tam, zato však s mimoriadnou účinnosťou tu sú porozsievané podnetné témy volajúce po tom, aby ste sa nad nimi zamysleli.

Ale hlavne, príbeh je od začiatku do konca fantastický, priam až absurdný. Je tak úplne odlišným od ostatných, realistických príbehov pre deti, ktorými sa autor preslávil. Ale môžem konštatovať, že i tento druh príbehov zvláda spisovateľ s bravúrou sebe vlastnou. 

A o čom to je konkrétne? Nuž, ak si pamätáte na snovú pasáž z Emila a detektívov, tak budete v obraze. V podstate sa jedná o literatúru nonsensu nie nepodobnú napríklad takej Alici v krajine zázrakov. Iste, máme tu chlapca a aj dej je celkom iný a nápady nové, ale je to dobrodružstvo na podobný spôsob. Dobrodružstvo, do ktoré sa vstupuje cez čarovnú skriňu, nepripomína vám to niečo? Veru, možno sa pán Lewis inšpiroval...

A k príbehu samotnému:

Školák Konrád trávi deň u svojho obľúbeného pojašeného strýka, ale nemá dobrú náladu, pretože má napísať sloh o Oceánii. To preto, aby si potrénoval predstavivosť, ktorú vraj nemá bohvieakú. Tak sa teda tej úlohy zhostí. Spolu so svojím strýkom a cirkusovým koňom, ktorý vie jazdiť na kolieskových korčuliach sa vydávajú na opačný koniec sveta. Navštívia krajinu lenivcov, olympiádu plnú osobností minulosti - pozor na Napoleona a Cézara!, prevýchovný tábor pre zlých rodičov či veľkomesto budúcnosti. A ešte oveľa viac! Až kým konečne nedorazia do vytúženého cieľa. Ale beda, je už sedem hodín a doma musia byť ešte pred večerou!!!

Táto knižka je presne rovnako bláznivá ako jej názov. Veru, takéto niečo je možné zažiť len vo štvrtok na 35. mája!

info:

ilustrácie: Horst Lemke (dokonalé, milé a vtipné čiernobiele ilustrácie, ktoré sú pôvodné)

vydal: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016

počet strán: 142

trošičku širší formát, ako je zvykom u Kästnerových knižiek, pevná väzba

vek: 9+

väčšmi pre chlapcov, ale iste zaujme aj dievčatá

Dávidkov denník

Pojinko upozorňuje na knižku:

Dávidkov denník - Dávid Rubinovicz

Síce Pojinko túto knižku priamo neodporúča každému dieťaťu, lebo nie je to nič pre slabé nátury (pritom v knižke nie je nič drastické, ale je to tak veľmi, veľmi smutné svedectvo o hroznej dobe, že z toho až srdce zabolí), no myslí si, že deti od určitého veku už môžu, ba mali by poznať aj takýto druh literatúry. 

Pojinko sa tomu venoval dokonca už dvakrát: TU a TU. Ale dodatočne sa mu dostala do rúk ešte táto kniha.

Iste vás zaujme už len tým, že nie je ani byľka, ani máčny máčik fikcie. Toto je skrátka a dobre denník židovského chlapca, ktorý si viedol počas Druhej svetovej vojny. Dávidko bol rovnakým dieťaťom ako ste Vy, mal ale tú smolu, že zlí ľudia, ktorí mali vtedy moc si jednoducho povedali, že Židia sú menejcennou rasou a koho takto označili, ten bol často usmrtený. Ani Dávidko sa nedožil konca vojny. Našli sa po ňom len jeho denníky, päť útlych zošitov, ktoré takto vychádzajú knižne. Nie je to možno také známe, ani tak obsiahle dielo, ako slávny Denník Anny Frankovej, ale je podobné v tom, že verne zachytáva otrasné časy štyridsiatych rokov a hrôzy vtedajšieho režimu očami dieťaťa - mladého človeka v puberte. Pritom Dávidko píše skôr ako nezúčastnený pozorovateľ, neodsudzuje, zväčša ani nehodnotí, len opisuje to, čo videl a prežíval. Z jeho obyčajného a pritom vrúcneho priania, aby mohol chodiť do školy (židovské deti a židia všeobecne vtedy nemohli nič, dokonca ani len navštevovať školy), tak ako jeho rovesníci, je (ne)jednému až do plaču...

Viacerých mladých čitateľov zaujíma história a toto je výborný prostriedok ako sa o týchto temných časoch môžete dozvedieť. Je to doba verne zachytená perom Vášho vrstovníka. Takto to bolo. A viete si predstaviť seba na jeho mieste? Ja to radšej ani nechcem skúšať... Dúfam, že sa už nikdy nič ani len vzdialene a ani len v omnoho slabšom prevedení nezopakuje. Existuje jeden recept na to, ako tomu zabrániť. Napríklad aj to, že od istého veku je potrebné mladého človeka citlivo oboznámiť aj s touto hroznou kapitolou dejín. Z toho dôvodu si myslím, že čítanie takýchto kníh by malo byť v istom ročníku povinné. Najlepšie v tom čase, keď sa z detí stávajú mladí dospelí. Utrpenie, ak je správne uchopené, môže človeka šľachtiť, a my, čitatelia, so záujmom precítime len nekonečne vzdialenú bolesť a strach, čo musel prežívať Dávidko. Toľko podstúpiť môžeme. Mali by sme!

Knižka je zacielená predovšetkým na mladého človeka, ale je to čítanie vekovo smerom nahor neobmedzené.

Vydavateľka a spisovateľka Kveta Dašková text denníka doplnila komentármi a vysvetlivkami, aby tak každému osvetlila to, čo bola vtedy pre Dávidka bežná realita, ale dnešný moderný čitateľ, pokiaľ neoplýva znalosťami z histórie, by nepochopil.

Tak, milí čitatelia... čítajte, nech sa história nemusí opakovať!

info:

ilustrácie: Katarína Slaninková (expresívne, až expresionistické ilustrácie (viď. obálka), ktoré nemožno nazvať peknými - ale ani také nemajú byť! - ale výborne dokresľujú bezútešnú atmosféru)

vydal: Q 111, 2016

počet strán: 96

klasický formát, pevná väzba

vek: 12+

pre chlapcov aj dievčatá

Rozhovor s Janou Šimulčíkovou

Pojinkovo najzaujímavejšie interview!

Pojinko sa až červená a pýri, veď sa mu podarilo nadviazať kontakt so známou a významnou, obľúbenou a skúsenou autorkou. Nie je to nikto iný ako Jana Šimulčíková! Autorka Kufru na kolieskach, knihy, ktorá Pojinka veľmi zaujala.

Janka, smie Ťa Pojinko oslovovať takto kamarátsky, hoci je medzi nami väčší vekový rozdiel a Ty si úspešná spisovateľka a ja len červík-knihomoľ? Joj, a už som Ti stihol aj potykať! Takto negalantne! Môže to tak už ostať? Súhlasila by si? Pre Pojinka by to bola veľká česť…

Pojinko mi tykať môže. Ale kto sa to skrýva za Pojinka? Zodpovednosť za tento rozhovor má mať nejaký červík? :) A za koho sa schovám ja, aby som neniesla kožu na trh? Je to spravodlivé? Našťastie, neskrývam svoju identitu. A tak, Pojinko, pýtaj sa, na čo chceš!

Téééda, Janka, hneď v prvej odpovedi si ma dostala na lopatky (má červík lopatky???). Pojinko teda poodhalí trochu závoj tajomstva, ktorý ho obostiera a prezradí, že má dobrého priateľa Gorana Lenča, ktorý za neho píše tento blog. Ale to len preto, lebo ako červík nemá Pojinko ručičky a sám by si neporadil :).

Janka, Pojinko už spovedal kadekoho, autorov viac i menej populárnych, ale vždy dobrých, a Ty nielenže patríš do tej prvej kategórie, ale spomedzi všetkých, s ktorými sa mohol Pojinko rozprávať, sa spolu s pani Boženkou Lenčovou venuješ spisovateľskému remeslu najdlhšie. Prezraď Pojinkovi i našim čitateľom, koľko knižiek si napísala. A ktorá bola Tvoja prvá a ktorá zas posledná? A... vieš to vôbec takto presne, alebo dáva Pojinko hneď od začiatku ťažké otázky?

Mám tu vymenovať všetky svoje knižky? Ich názvy a poradie, rok vydania neviem naspamäť. Musela by som si to odniekiaľ vyhľadať alebo vygúgliť (rovnako, ako by to urobil Pojinko, keby sa mu chcelo :) ). Viem, o čom hovorím. Ako novinárka som v 80. rokoch minulého storočia uverejnila okolo dvesto celostranových rozhovorov v rubrike „Umelci medzi nami“ v Nedeľnej Pravde a predtým viaceré i v Slovenke. Základné údaje o spovedanej osobnosti (boli to národní a zaslúžilí umelci) som musela v úvode (perexe) uviesť naštudované ja, aby sme v rozhovore nestrácali čas faktografiou.

Celkove mi vyšlo 19 pôvodných kníh (poézia pre deti i dospelých, próza pre deti, dievčenské romány aj romány pre dospelých) a rovnako aj vyše 20 titulov, ktoré som preložila z nemčiny. Prvou knižkou bolo leporelo Široká cesta, úzky chodníček, nasledoval román Dievča s bocianími nohami, atď. Vlani (pred Vianocami 2017) mi vyšli poviedky pre deti Kufor na kolieskach, ale dúfam, že to ešte nebola moja posledná knižka, lebo mám rozpísané viaceré rukopisy.

Fúha, to je úctyhodné číslo, ktoré sa, dúfam, bude ešte rozrastať!

Zaujímavé na Tvojej tvorbe, a nakoniec aj na Tebe samotnej, ako autorke, je to, že máš taký široký záber. Píšeš pre deti, pre mládež, pre dospelých... venuješ sa próze aj poézii, ako sme sa dozvedeli. Čo z toho Ti vyhovuje najviac? Pre koho najradšej tvoríš?

Bolo to tak, že v jednej etape som sa viac venovala jednému žánru a v druhej druhému alebo súbežne viacerým. Rozptýlenosť viacerými smermi však vedie k priemernosti vo všetkom. Vyniknúť spravidla môže len majster v jednom odbore. Ale mohla som si to dovoliť? Postupne sme mali štyri deti, a keďže "rovnostársky" mzdový systém bol nastavený tak, aby  dvaja rodičia okrem seba slušne uživili dve deti, museli sme sa obracať. Bola som zamestnaná a to znamenalo chodiť do práce a plniť redakčné úlohy. Do Nedeľnej Pravdy som okrem  spomenutých rozhovorov (každý druhý týždeň) písala príhovory, besednice, fejtóny, riporty, recenzie (tie aj do literárnych časopisov) a popritom som na prilepšenie robila aj rozličné fušky, ktoré nemali nič spoločné s knižnou literárnou tvorbou. No ak človek, ktorý mal písanie v náplni práce, plus rodinu a domácnosť, písal dobrovoľne (pre seba), ešte aj vo voľnom čase... nie je to fanatizmus alebo niečo horšie?

Je! Ale ten najkrajší aký len môže byť :)

Venujme sa však knihám pre deti a mládež, veď im je určená Pojinkova knižnička. Prezraď nám, ak to nie je tajné, odkiaľ čerpáš svoje námety? Pretože sa zdá, akoby ich písal sám život, také sú čitateľovi blízke, až natoľko sú realistické a uveriteľné. Ale potom sa opäť pozrieme na obálku knižky a tam vôbec nie je uvedený nejaký "život", ale Jana Šimulčíková! Ako to, že tak verne dokážeš podať svoje príbehy? A teraz sa bojím, že toto už tajné bude.

Akéže tajné? Nič netajím, ale aj pre mňa je tajomstvom, ako a kedy (niekedy aj po dlhšom neplodnom období) mi zrazu vyskočí téma v podobe neodolateľného impulzu: Píš! A ja píšem, už to frčí, akoby mi to niekto diktoval. Markantné to býva najmä v poézii. Do detských veršov, keď mi horel termín, som sa niekedy nútila večer unavená a zaspávala som s hlavou na stole medzi dvoma rýmami. Inokedy však básnika naozaj, ako sa hovorí, "kopne múza" a báseň sa vynorí hotová do tej miery, že stačí ju zapísať a nič už na nej nemeniť. Horšie je, ak si ju v tej chvíli autor nemá kam alebo nemá kedy zapísať a už ju z pamäti nevyloví.

Tvoja kniha Dievča s bocianími nohami je už kultovou. Pred pár rokmi uzrelo svetlo sveta nové vydanie tohto, kedysi tak obľúbeného titulu a oslovilo dnešnú generáciu tínedžeriek rovnako ako predtým, v osemdesiatych rokoch, ich mamy. Vraj je ale nová verzia prepracovaná. Pojinko mal na brušku len túto aktuálnu verziu, povedz nám, v čom sa líši od originálu? A priblížila by si nám vznik a osud tejto malej knižnej legendy?

Rozdiel je v tom, že v pôvodnom vydaní bol román vyrozprávaný v tretej osobe a v druhej verzii v autentickejšej prvej osobe a že sa zmenili niektoré reálie na bližšie dnešku. Okrem Dievčaťa s bocianím nohami mám ešte ďalšie tri dievčenské romány Na hojdačke, Nebuď labuť, (zážitky óperky z Austrálie) a Kukučie mláďa. Všetky tri vyšli už v tomto storočí a tisícročí aj v českom preklade a v takých nákladoch, o akých sa nám teraz ani nesníva. Neviem, či sú horšie alebo lepšie ako Dievča s bocianím nohami, ktoré - to uznávam - je citovejšie, lebo práve vtedy aj mne, už nie najmladšej, zomrel otec. Niektoré detaily sú z môjho života, ale dej s tou sestrou, mamou atď. je vymyslený.

Tu si mi nahrala na smeč, lebo ďalšia otázka znie:

Hovorí sa, že každá knižka je tak trocha životopisná a hlavná postava má zakaždým niečo spoločné so svojím autorom Myslíš, že to platí? Ako je to v Tvojom prípade?

Knižka má nielen slovnú zásobu a štýl autora, ale aj jeho skúsenostné, myšlienkové, citové zázemie. Nemôže písať o niečom, čo aspoň v predstavách nezažil alebo empaticky neprecítil. Aj prostredie, v ktorom sa dej odohráva, musí dôverne poznať. Manžel ešte pred naším zoznámením mal pohnutý život. V rodnej dedine dvakrát vyhoreli, istý čas pracoval (pre mňa, milovníčku slnka to je nepredstaviteľné) pod zemou v bani. Mohol z toho byť román na vtedajšiu štátnu cenu. Ale nevedela by som napísať niečo, čo poznám iba z druhej ruky. A pokiaľ ide o tie postavy a ich podobnosť s autorom, mám výhodu svojho veku a dobrej zážitkovej pamäti. Žiadna moja literárna postava mi - ako sa hovorí o deťoch - nevypadla z oka, ale čosi zo mňa aj v jednom románe môže mať dieťa, dospievajúce dievča, matka v strednom veku, babka, ba už aj prababka. Všetko mám odvodene zažité a preto je to asi živé.

A prichádza otázka, ktorej sa žiadny spisovateľ nevyhne: k akej zo svojich kníh máš najsrdečnejší vzťah? Vedela by si vybrať iba jednu?

Najsrdečnejší? A čo ak sa priznám, že po vydaní a skontrolovaní svoje knihy nečítam (okrem básní)? A to najmä, ak tam nájdem tlačové chyby, ktoré aj pri tretej kontrole pred vydaním unikli mojej pozornosti, lebo zakaždým som niečo preštylizovala a narobila nové chyby. Básne, to je pravda, sú mojou srdcovou záležitosťou, ale musela by som ich vyberať zo všetkých zbierok a viac ako 20 by ich asi aj s najnovšími, ešte nevydanými, nebolo.

V jednom krásnom rozhovore (Pojinko predsa len trochu snoril po internete a gúglil) si uviedla, že čo sa písania týka, začala si práve básničkami a ešte ako dieťa. Možno naše malé interview bude čítať aj čitateľ, ktorý túži byť spisovateľom... Určite by mladých ľudí, ktorí majú takéto ambície, zaujímalo, aké boli Tvoje spisovateľské začiatky., Porozprávala by si nám o nich niečo bližšie?

Mám sa opakovať? Už po koľký raz? Bolo to jednoducho vo mne. Nič iné okrem písania, počnúc slohovými úlohami v škole, ani neviem. Tak čím som sa mala živiť? Od novinových článkov k románom však ešte bolo ďaleko a básne som písala len sporadicky, keď sa mi veľmi žiadalo. Slovenčinárka, ktorá mi do pamätníka napísala: "Verím, že z Teba vyrastie spisovateľka," sa toho nedožila. Na to, ako sa stať spisovateľom, musí prísť každý sám. Nie je na to ani akadémia, akú majú výtvarníci, ani konzervatórium, ktoré majú zas hudobníci a roztrasený je aj rebríček hodnôt. Móda víťazí nad vkusom, prázdna forma nad možným obsahom. K rozpoznávaniu hodnôt by nádejného spisovateľa mala priviesť sila, akou je talent, derúci sa von - aj napriek tomu, že z písania náš človek zbohatne len veľmi, veľmi výnimočne a musí v tom byť aj niečo navyše, podstatnejšie ako talent. V dôsledku aj toho zrejme dnes spisovateľ v národe nepožíva niekdajšiu úctu.

Veď to... Dnes sa na Slovensku asi nedá byť spisovateľom z povolania, alebo je to aspoň mimoriadne náročné, veď drvivá väčšina spisovateľov píše popri inom zamestnaní. Ja viem, že tie Tvoje boli mimoriadne zaujímavé (ako hovorím, zahral som sa na detektíva, hoci mi to príliš nejde). Ale náš čitateľ o nich zrejme nič nevie! A možno nejakou informáciou a prekvapíš aj samotného Pojinka - vyzvedača.

U mňa literárna činnosť nešla na úkor zamestnania. Naopak, nechcela som v kvantite ani kvalite výkonov zaostávať za redaktormi mužmi a ženami bezdetnými alebo s už odrastenými deťmi. Nemohla som cestovať za reportážami, a tak mi prischla tzv. čierna robota v podobe literárnej dvojstrany, na ktorú som každý týždeň objednávala, vyberala a redigovala príspevky: jednu pôvodnú novú slovenskú a jednu zahraničnú prekladovú poviedku plus stĺpec básní. Myslím, že zo všetkého, čo som robila, táto propagácia slovenskej literatúry v novinách, ktoré v tom čase vychádzali v náklade 600 000 výtlačkov, bola najzáslužnejšia.

Ako 54-ročnú ma z titulu viacdetnej matky poslali do dôchodku, ale aj potom som ešte popri dôchodku takmer desať rokov bola zamestnaná a literárnej tvorbe som sa mohla intenzívnejšie venovať až v ďalšom desaťročí po šesťdesiatke, keď mi vyšla väčšina mojich kníh a takmer všetky preklady.

V súčasnej etape si najviac cením svoju poéziu pre dospelých. V nej som najautentickejšia a v skratke môžem vysloviť, na čo by som v próze potrebovala niekoľko strán.

Nuž, Pojinko poéziu miluje a rád si doberie zameškané; takže si vyhľadá Tvoje zbierky. A ešte pred našou rozlúčkou tradičná otázka: aké sú Tvoje ďalšie spisovateľské plány, nespomínala si, že už máš čosi rozvrhnuté?

Nielen plány, ale aj čosi hotové už mám. Len nájsť sponzora, aby som sa dočkala vydania ďalšej knižky.

Milá Janka, v najlepšom treba prestať, preto Ti Pojinko Veľmi ďakuje, že si si našla čas na rozhovor a do budúcna Ti praje veľa zdravia, veľa nápadov a veľa ochotných vydavateľov! A nejakého dobrého a žičlivého sponzora!

Kufor na kolieskach

Pojinko odporúča:

Kufor na kolieskach - Jana Šimulčíková

Jana Šimulčíková, Jana Šimulčíková... áno, je to známe meno v slovenskej literatúre, ale kde sa s ňou Pojinko už stretol, v akej knižke? Tak si hútal a rozumoval, keď jastril spoza svojich dioptrií na zábavnú obálku knihy Kufor na kolieskach. A potom si spomenul - No jasné, veď už som mal tú česť s týmto preveľmi zaujímavým počinom: Cestovanie časom.

Záujem o nový úlovok teda u mňa iba vzrástol.

A hoci sa hovorí, že knihu neslobodno súdiť podľa obalu, Pojinko sa prizná, že tak často robí, lebo hoci výnimky potvrdzujú pravidlo (ach, to sa nám s tými prísloviami roztrhlo vrece :D), veru pričasto to funguje. No a ako je to v tomto prípade? Iste, v knižke sú aj zábavné momenty, ale nie je to vonkoncom nič smiešne, humoristické, nič strelené, trafené, uletené ani pojašené, ako by sme mohli usudzovať na základe ilustrácie. Ale v zmysle kvality... potom áno, je to dobrá, kvalitná kniha či naozaj knižka, keďže nie je nijako dlhá ani široká. Ale bystrozraká je, to hej!

A o čo tam ide, čo v nej je, pýtate sa?

Stručne: je to zbierka poviedok zo života detí. 

Obšírnejšie: kniha obsahuje dve dlhšie a niekoľko kratších poviedok, ktoré sú navzájom dejovo nezávislé (len niektoré veľmi voľne prepájajú postavy vyskytujúce sa v nich), no sú si podobné zameraním a spája ich spoločná téma, a hoci je rukopis skúsenej autorky ľahko identifikovateľný a výrazný, napriek tomu v jednotlivých príbehoch mení spisovateľka literárny štýl. Prispôsobuje ich totiž rozprávačovi, ktorý môže či nemusí byť zároveň aj hlavnou postavou, čím ich veľmi ozvláštňuje. A je prakticky jedno, či je to rozprávanie v prvej alebo v tretej osobe, teda či je to rozprávačská poloha JA alebo ON, dokonca nezáleží ani na tom, či je hlavným hrdinom chlapec alebo dievča, či je hlavná postava dieťaťom alebo tínedžerom, vždy je to rozprávanie autentické, uveriteľné a pútavé. Autorka má báječnú, priam úžasne úžasniacku schopnosť vcítiť sa do svojich postáv.

Ha! Vedela by sa takto vcítiť aj do červíka, alebo si svoju schopnosť vyhradzuje iba pre ľudí!? Každopádne, červík Pojinko zistil, aké to je byť dieťaťom či dospievajúcim so všetkým strasťami, útrapami ale i radosťami, ktoré ten vek sprevádzajú. Avšak povedzme si to rovno, zápletky zdôrazňujú najmä problémy, nič gýčovo ľúbivé a nasilu optimistické nás nečaká. Tu sa hodí ďalšie príslovie: Život nie je prechádzka ružovou záhradou.

Tu sa pani spisovateľka ukázala byť aj skvelou psychologičkou, pretože chápe potreby a prežívanie malých, menších i tých trochu väčších. A nie je podstatné či to sú to len také malé detské trápenia, alebo skutočné a poriadne starosti, ktoré bohužiaľ nejedno dieťa kvária. Napokon, kto by podceňoval aj tie zdanlivo "malé" detské trápenia?! 

A veru nie je pre dospelákov dobrou vizitkou, že dnes sú deti čoraz častejšie vystavené rôznym spoločenským a medziľudským nešvarom, napríklad také rozvody... A to nie je len tak... To nie je len jediná udalosť, veď takému rozvodu niečo predchádza a niečo zas po ňom musí nasledovať. Ako to také dieťa asi vníma? Našťastie autorka dáva priestor i dobrým koncom! Dobré konce, napokon, môžu byť aj v reálnych životoch, veď práve veľkým kladom knihy je jej realistickosť, bez toho, že by to knihu robilo menej pútavou, či naopak príliš drsnou, to vôbec nie. 

Záleží len na nás. Ak sa mám zase uchýliť k prísloviu: Ako si kto ustelie, tak bude spať. A najlepšie ako kompletná rodina, kde vládne súzvuk a porozumenie. 

Poznámka na okraj, či vlastne uprostred: Pojinko by si mal asi nájsť nejakú červíčicu, pravda? :)

Autorka kladie veľký dôraz na ľudskosť a vyzdvihuje ideálne, pardon, normálne, pretože by to malo byť normálne; vzťahy. Či už tie medzi deťmi a ich rodičmi alebo trebárs medzi babkou a vnukom alebo i detskú lásku...

Túto knižku by si mali prečítať nielen detskí čitatelia, ale Pojinko by ju navrhol ako povinné čítanie i pre dospelých! Možno by sa tak predišlo mnohým nepríjemnostiam a viacerí by sa nad sebou zamysleli...

Škoda len častých preklepov v texte, ale ani tie vonkoncom neuberú nič na zážitku z čítania hodnotnej a trúfnem si povedať; vysokej literatúry.

info:

ilustrácie: Anna Gajová (škoda, že vnútri sú ilustrácie čiernobiele, lebo hoci mám čiernobiele ilustrácie rád, tu tieto až tak nevyniknú, zato tie farebné na obálke a na predsádke knihy sú super)

vydal: Regent, 2017

počet strán: 128

klasický formát, pevná väzba

ideálny čitateľský vek: okolo 11 rokov

pre dievčatá aj chlapcov, no aj pre ženy a mužov!

Teta Agáta a jej mačacia sedmička + Kocúr Winston

Pojinkova téma:

Mačací kamaráti

Pojinko má veľmi rád mačičky! A dokonca sa hrdí tým, že má jedného blízkeho kamaráta kocúrika. V minulosti som im už jednu tému venoval, zdá sa ale, že je zrejme čas na ďalšiu :) Celý tento mesiac je tematický, no takže dnes to bude o mačičkách!

Teta Agáta a jej mačacia sedmička - Peter Karpinský

Peťo Karpinský je jedným z Pojinkových obľúbených autorov. Niektoré jeho knižky už mal Pojinko česť i recenzovať a dokonca sa mu podaril husársky kúsok a spravil s ním v minulosti rozhovor. Pamätáte? Ak nie, a máte záujem si ho prečítať, je TU. 

Keď sa teda Pojinko dopočul, že autor pracuje na knižke o mačičkách, nevedel obsedieť, a to napriek tomu, že knižka vychádzala na pokračovanie v detskom časopise ZIPS. Samozrejme, mať všetky príbehy pekne pokope a k tomu ozvláštnené nádhernými, umeleckými a popritom i zlatými (rozkošnými) ilustráciami v knižnej podobe, tomu som skrátka nedokázal odolať. Teda niežeby Pojinko kúpe tejto knižky vzdoroval, to veru nie. Hneď po nej chňapol, keď sa naskytla vhodná príležitosť a jedna z knižiek sa neuvážene dostala do jeho dosahu. Teraz ju už má pekne v knižničke!

Rozsahom je neveľká, kratšia než iné spisovateľove diela, ale je hutná, takže nebudete mať pocit nijakého ukrátenia. Niekedy kratší rozsah svedčí knižke viac, ako dlhší. Presne podľa porekadla, že "menej je často viac". Aspoň vtedy, ak predpokladáme kvalitný obsah. Predpokladajme! Lebo predpokladáme správne. Táto knižka je  ideálnym čítaním pre deti a osloví i každého milovníka mačiek. Autor ich povahu, záľuby, huncútstvo i pôvab dokonale vystihol a pre istotu sa v niektorých otázkach poradil i s milou pani veterinárkou. Takže to by bolo z hľadiska mačacieho.

A z hľadiska literárneho? No tam tiež niet čo vytknúť, práve opačne: Pojinko bude chváliť. Je tu namiešaný ten najchutnejší a najvýživnejší koktejl humoru, láskavosti i poučenia, aký dokážu pre deti vyčarovať len tí najlepší autori. A k tomu si pridajme aj spisovateľovu jazykovú vyspelosť. Nebojte, text je hravý, jednoduchý a prístupný snáď každému, ale je vidno, že Peťo nie je žiaden pisálkový nedouk a knižný mamľas, ale priam odborník-jazykovedec. Veru, také je jeho občianske povolanie a je to na úrovni jazyka a skladbe viet poznať!

Ale ku samotnej knižke: 

Teta Agáta je milá postaršia pani, ktorá je sama a má sedem mačiek. Toľko k základnej zápletke. Teda až na dva detaily; pani Agáta tým pádom nie je vôbec sama, s mačkami sa ani na chvíľu nenudí, dokonca má o zábavu výborne vystarané, a potom aj to, že niektorí zo sedmičky sú vlastne kocúry. Každá a každý má inú povahu a každá a každý budú ústredným hrdinom niektorej z krátkych kapitol. Ale kapitoly sú vystavané tak umne, tak šikovne, že vám vôbec krátke neprídu... a vlastne, nie sú krátke, sú tak akurát! Ach, je toľko ukecaných autorov, vážme si, keď vie niekto na kratšom priestore povedať veľa.

A ako len milo sa tá knižka končí!

Pojinka pohladila na duši.

No čo sedíte! Utekajte si ju čítať! Potom, pri čítaní, sedieť môžete.

ukážka:

info:

ilustrácie: Peter Uchnár (svojrázny ilustrátor je veľký umelec, no nie vždy sa jeho ilustrácie hodia ku detským knižkám... tu sa však hodia prenáramne!)

vydal: Perfekt, 2017

počet strán: 45

skoro štvrocový formát, pevná väzba

veková hranica: 7+ (ale aj skôôôôr!)

nielen pre mačkofilov :D

Winston: Kocúr detektívom - Frauke Scheunemannová

Populárna séria, ktorú si obľúbili najviac dievčatá, ale zapáči sa hádam každému, kto hľadá pri knižke kvalitný oddych a zábavu so svojským kocúrom, čo je zároveň amatérskym, už však poriadne ostrieľaným, detektívom, sa nám rozrástla o piaty diel. V tejto časti bude náš kocúr odkázaný sám na seba a k detektívnemu povolaniu si osvojí i povolanie cirkusantské-akrobatské. 

Máte radi dobrodružstvo? A čo kriminálna zápletka? A keď v hlavnej úlohe vystupuje neodolateľný gentlemanský kocúr, tak tomu hovorím neodolateľná kombinácia!

info:

vydal: Albatros, 2018

počet strán: 224

klasický formát, pevná väzba

vek: 10+, ideálny čitateľský vek je okolo 11/12 rokov

ideálne pre dievčatá, ale nielen im sa bude knižka páčiť

kvôli lepšiemu prehľadu - zatiaľ vyšli tieto časti:

1. Kocúrova tajná misia

2. Agent Tichá labka

3. Trezoroví lupiči

4. Hrdinstvo ušľachtilého kocúra

5. Kocúr detektívom

Slovenskí zbojníci / Ako to naozaj bolo

Pojinkova téma:

Zbojníctvo v povestiach

Slovenskí zbojníci (Povesti a iné zvesti) / Ako to naozaj bolo (Slovenskí zbojníci) - Renáta Matúšková / Matúš Kučera

Júúúj, táto knižka má dlhý názov, pravda? Hlavne, keď má názvy dva a k tomu ešte každý názov má i svoj podnázov... Ale aspoň bezpečne vieme s čím budeme mať do činenia. A tak trochu za to môže i skutočnosť, že sa vlastne jedná o dve knižky. Presne tak, dve knižky v jednej. Už sme sa i na stránkach Pojinkovej knižničky stretli s takýmito zaujímavými kúskami, pamätáte? Špeciálne mám na mysli túto, tá naša dnešná akoby jej z oka vypadla. Veru, nie je to náhoda, pod oboma je podpísaný ten istý človek! Podľa Pojinka je to veru vynikajúci nápad: prečítate jednu časť, potom hop, šup, otočíte knižku a začnete čítať zas novú z druhej strany! Aj Vy tak zdieľate moje nadšenie?

Pojinko mal odjakživa rád povesti. Pojinko mal už od detstva rád aj literatúru faktu, teda i náučnú literatúru, rád sa totiž dozvedel ako to je, či v prípade histórie, ako to bolo, naozaj. A Pojinka odmalička fascinovali i príbehy o zbojníkoch. Teda o tých dobrých, čo bohatým dávali a chudobným brali.. eee, vlastne naopak, poplietol som to! :D

Skrátka klaďasi a hrdinovia, čo sa zastali bezbranných a utláčaných, to bolo jeho! Takí, čo sa postavili (nespravodlivému) zákonu a vrchnosti, čo trápila poddaných. Robin Hood, Wilhelm Tell... a samozrejme, náš Jánošík!!!

A práve nášmu národnému hrdinovi je venovaná celá jedna kniha a časť druhej, ale nezabúda sa ani na iných, skutočne žijúcich a významných zbojníckych kapitánov, viac či menej známych. Ako je napríklad Hrajnoha, Uhorčík, Surovec, Hlavatý... Každému z nich je určená celá jedna strana historických faktov a hneď tri zaujímavé povesti. Tak si môžeme porovnať realitu s ľudovou slovesnosťou, ktorá ich opriadla nadprirodzenými motívmi. Na konci každej kapitoly nás čaká vedomostný kvíz a ilustračné fotografie, ktoré nám priblížia vtedajší život jednoduchého človeka, roľníkov či valachov, z radov ktorých sa "regrutovali" zbojníci pomerne často, alebo také, čo zachytávajú miesta ich dávnych pôsobísk tak, ako vyzerajú dnes.

Všetko odľahčujú vtipné ilustrácie ostrieľaného výtvarníka Jura... nie Jánošíka, ale Martišku :)

No a len čo knihu otočíte, čaká na Vás druhá, z pera významného historika Matúša Kučeru, ktorý nám vysvetlí príčiny vtedajšieho zbojníctva na Slovensku, priblíži nám zbojnícky život a povie nám všetko to, čo sa podarilo vypátrať o skutočnej postave Juraja Jánošíka. Potom nás čaká časť Bottovej Smrti Jánošíkovej, podľa Pojinka asi najkrajšej básnickej skladby z dôb slovenského romantizmu a ukážky z ľudových piesní so zbojníckou tematikou.

Akurát jedno by som vyčítal knižke, a o to razantnejšie v dnešnej dobe, veď samotná skladba knihy naznačuje, že sa snaží predostrieť pravdivý obraz zbojníctva, ale zastáva iba jedno názorové stanovisko, díva sa iba z jedného uhla pohľadu. Ľud iste potreboval svojich hrdinov a počas národnooslobodzovacieho zápasu sme potrebovali ikony z minulosti, ktoré by nám boli v ťažkých časoch vzormi. Štúrovci si to veľmi dobre uvedomovali. Ale hoci je Pojinko zasnívaný rojko a beznádejný romantik, ktorý nekonečne obdivuje hrdinstvo, aj on si uvedomuje, že skutoční zbojníci boli často primitívni násilníci a ľudia, ktorí sa neštítili ničoho. Aby sa Pojinko dopátral detailov, prezvedal sa a spytoval historika Miroslava Nemca. Rozhovor si môžete prečítať TU.

info:

ilustrácie: Juraj Martiška

vydal: AlleGro, 2017

počet strán: 160

atypický štvorcový formát, pevná väzba

knižka je vhodná pre staršie deti, mládež, ale aj pre dospelých, ktorí sa pri nej istoiste odzvedia mnohé zaujímavosti, ale asi tak 10/11+

pre malých i veľkých zbojníkov :)

Mám Tě ráda

Pojinkova téma:

Ach, tá láska!

Mám Tě ráda

text: An Swertsová

ilustrácie: Jenny Bakkerová

Láska môže mať mnoho tvárí, ale dnešný sviatok je oslavou jej, určite najospevovanejšej, romantickej podoby. Takže či už máme radi deň sv. Valentína alebo nie, hoci i máme výhrady k tomu, akú nadobudol formu, musíme si uvedomiť, že na detskej láske niet vonkoncom nič gýčové ani hlúpe. Jasné, väčšine detí taká romantická láska nič nehovorí, nezaujíma ich, prípadne ich aj nudí, možno ešte tak, a to nanajvýš, vyvolá smiech, ale ruku na srdce, menší i väčší čitatelia, kto z Vás sa nezaľúbil v detskom veku? Určite sa takých dosť nájde, ale celkom iste sa nájdu i takí, čo ju prežívajú či prežívali, a ktorí si spomienku na svoju prvú detskú lásku so sebou ponesú navždy v srdci.

Často vie byť detská láska prelietavá a iba chvíľková, ale keď zapustí korene, vie svojou silou a krásou ohromiť. 

A mňa neprestáva ohromovať svojou čistotou.

Ach, koľko len bolo o láske napísaných kníh! Je to asi ten najčastejší námet. Ale čo s teda s tou detskou láskou? A pritom sa i deti vedia zaľúbiť!

O jednej takejto láske je i tento prenádherný, nežný príbeh.

Je to obrázová knižka. Taká, kde ilustrácie hrajú minimálne rovnakú úlohu ako text (ktorý je v češtine).

Vychutnajte si tie slová i kresby, deti. Možno sa tam niektorý/á z Vás nájde. Vychutnajte si ich i Vy, dospelí. Pretože viem, že nejeden dospelák si pri tejto knižke rád zaspomína...

ukážka:

info:

vydal: Naše vojsko, 2017

počet strán: 32

väčší formát, tvrdá väzba

vek: bez rozdielu veku :)

pre zaľúbených :)

Emil a detektívi + Emil a tri dvojčatá

Pojinkova téma:

Emilove dobrodružstvá z pera Ericha Kästnera

Pojinko už neraz písal o famóznych knižkách nemeckého autora Ericha Kästnera (naposledy celkom nedávno) a nejeden krát o nich ešte písať bude. Tento spisovateľ totiž napísal nejednu knihu ;). No každá jedna je skvelá. Každá jedna je jednoducho senzačná! A v tomto období vychádzajú v slovenčine. Niektoré sú prevydané, iné majú u nás premiéru! Je to teda jedinečná príležitosť, aby sa s jeho dielom zoznámili najmladší novopečení knihomoli, ale je to aj neodolateľné pokušenie oživiť si spomienky - to zas pre tých starších.

Kästner patrí, a to nijako nenadsadzujem, medzi najvýznamnejších autorov pre deti a mládež, akí kedy žili. A dovolím si trochu predvídať budúcnosť; aj spomedzi tých, čo ešte len prídu. Inak to totiž byť nemôže. Prečítajte si jeho knihy a sami uvidíte, darmo sa tu budem rozpisovať. Ale... nedá mi to, predsa sa len trochu rozpíšem :) veď o tom je predsa Pojinkova knižnička.

Sotva sa zhodneme na tom, ktorá jeho kniha je najlepšia, keď sú vynikajúce všetky. To už ostáva vecou osobného vkusu, každý bude mať obľúbenú niektorú inú, ale všetky generácie čitateľov pristanú na to, že od prvého uverejnenia až dodnes je najpopulárnejšou kniha

Emil a detektívi

Najznámejší autorov príbeh je skutočne prelomový. V dobe, kedy sa prvý raz objavil na pultoch kníhkupectviev spôsobil medzi deťmi doslova ošiaľ. Tie si správneho a cnostného chlapca Emila priam zamilovali a jeho divokú naháňačku a majstrovskú pátraciu akciu za zlodejom si obľúbili natoľko, že ani nacisti si neskôr netrúfli knižku zakázať, tak ako sa to odvážili spraviť jeho ostatným, taktiež bravúrnym dielam. Len malá odbočka pre zvedavcov: zakázali ich jednoducho preto, lebo tie knihy boli také dobré. Nie iba z hľadiska kvality, ale aj preto, lebo obsahovali poriadnu dávku DOBRA, teda ľudskosti. Krásne to vidieť práve na tomto príbehu a Kästnerov idealizmus a viera v dobro v človeku sa najlepšie zrkadlí práve v hlavnom hrdinovi chlapcovi Emilovi. Emil je vzorom dobrých vlastností. Naozaj sa na prvý pohľad javí ako dokonalý vzorný chlapec, ľúbi svoju mamu, ktorej všemožne pomáha, exceluje v škole, je šikovný, múdry a inteligentný. Ale vonkoncom nemá jednotvárny, nudný charakter, ako postupne zistíme. To je len poznámka na okraj, keďže si mnohí neprávom zvyknú myslieť, že práve kladní hrdinovia bývajú nezaujímaví. Ani on nie je bez chyby a je to svojím spôsobom klasický chalan - takže vie byť aj poriadny huncút. Fascinujúce na ňom je to, že on sa vedome rozhodol byť dobrým! A stále sa usiluje na sebe pracovať.

Emil vyrastá v malom meste a žije v skromných pomeroch. Pri ceste vlakom do obrovského Berlína, kde ide navštíviť svoju rodinu, a ktorú podstúpi už sám, bez sprievodu dospelého, mu jeden podozrivý pasažier ukradne všetky peniaze. Emil sa rozhodne získať ich za každú cenu späť. Napokon, ani mu nič iné neostáva, nemôžu si dovoliť prísť o tú nemalú sumu, pre nie príliš bohatú rodinu by to bola dosť veľká rana. Náš hrdina kvôli okolnostiam ale prijme ešte jedno rozhodnutie: pokúsi sa zlodeja vypátrať a peniaze získať iba on sám. Rozbieha pátranie na vlastnú päsť. Napokon mu ale pomôžu detektívi, takže predsa len neostane vo svojom trápení osamotený.

Hoci sú títo detektívi len amatérmi vo svojom vzrušujúcom povolaní, sú mimoriadne šikovní. napokon, sú to len deti. Tak, správne čítate. Už je to vonku: sú to iba deti. Emil a partia detí, berlínskych chlapcov, s ktorými sa stihne skamarátiť budú protivníkmi ostrieľaného zlodeja! Podarí sa im ho zadržať? Získajú peniaze späť?
Samozrejme, že áno :) Dôležité je s akou precíznosťou a s akým majstrovstvom to zvládnu. A čo sa pri tom všetko udeje.

Hovoríte si, že to je možno fajn, ale čo je na tom také úžasné? Tak hlavne je to náramne dobre napísané a potom... nuž, je to zrejme prvá detektívka, ktorá bola napísaná špeciálne pre deti! Mnohí kritici a literárni historici sa dušujú, že to bol aj jeden z prvých realistických románov pre detského čitateľa, ktorý bol zasadený do bežného prostredia a do modernej doby. Nuž, dnes je to ťažká klasika. A medzivojnové Nemecko rozhodne nie je pre súčasné dieťa moderné prostredie, ale podľa mňa práve toto pridáva knihe na atraktivite. Exotický duch doby, ktorá, i keď nebola vlastne až tak dávno, je pre súčasné dieťa celkom iným svetom, je zvláštne príťažlivý. A veru doba to bola úplne rozdielna od tej dnešnej. Ale jedno sa nemení. Alebo iba málo. A to sú deti. Aj tie dnešné sa radi pustia do honby za zlodejom!
Tento príbeh je nadčasový, pretože uplynulé roky mu pridávajú iba na pôsobivosti. Ach, a koľkokrát bol sfilmovaný! Som zvedavý, koľkokrát ešte bude :)


info:
ilustrácie: Martin Kellenberger (svojské, no pekné ilustrácie od svojského a slávneho ilustrátora)
vydal: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013
počet strán: 127
širší, trošku netradičný formát, pevná väzba
ideálny čitateľský vek: okolo 10, 11 rokov
ideálne pre chlapcov, môže sa páčiť aj dievčatám, ak sú takej dobrodružnejšej nátury :)

Emil a tri dvojčatá

Voľné pokračovanie (kniha sa dá čítať aj samostatne) sa odohráva dva roky po predchádzajúcich udalostiach a stretávame sa v ňom so starými známymi. Čitateľ, ktorý čítal "jednotku", bude mať pri pokračovaní dojem, že vstupuje do milovaného domova, ktorý musel na nejaký čas opustiť. Knižka si uchováva napriek tomu istú samostatnosť, svojbytnosť. Hoci i tu nájdeme kriminálnu zápletku, to ostatne použil Kästner vo viacerých svojich dielach, už nie je hlavná, autor sa ani neopakuje a vyznenie knihy je celkom iné. Nestihol ju našťastie osud, ktorý tak často sprevádza druhý diel príbehov. Teda, že je to len akési varenie z vody. Čo tým chce Pojinko povedať? Že je pokračovanie vlastne zbytočné a nerobí radosť svojmu slávnemu predchodcovi. Ale knihu nestretol ani iný, podstatne menej častý osud pokračovaní. A totiž, že druhý diel dokonca prekonáva originál. Nie, nie je ani horšia, ani lepšia, je svoja a dokáže stáť samostatne, a bez problémov Vás osloví, aj keď ste predošlé Emilove dobrodružstvo nečítali. Je ale pravda, že keď poznáte prvú knihu, túto si potom naozaj vychutnáte.

Je škoda, že knihe sa nikdy nedostalo až takej pozornosti, ako by si zaslúžila. Nedlho potom, ako bola napísaná, sa dostali k moci nacisti, ktorí nedovoľovali, aby mohli autorove knihy vychádzať, ba dokonca ich aj pálili, takže sa poriadne ani nestihla udomácniť v povedomí vtedajšieho detského čitateľa a už bola zakázanou! A akýmsi nedopatrením nevyšla za celé tie roky ani u nás... až dosiaľ.

Je to celkom nový preklad, a zatiaľ čo v Emilovi a detektívoch boli mená a prezývky ponechané v nemčine, tu sú preložené do slovenčiny. Takto síce oceníte Kästnerov zmysel pre humor, ale zo začiatku v tom môžete mať trochu zmätok, ak budete mať postavy zapamätané pod iným menom.

Áno, Emil je stále náš hrdina, Gustáv je stále vodcovský typ, Profesor je zas náš organizátor, malý Utorok je opäť ten roztomilý snaživec, Pony je zase tá všetečná a veselá kopa, sú tu skoro všetci dôležití z minulej knihy a pribudnú aj nejakí noví, konkrétne zaujímavá artistická rodinka, ktorá má svoje tajomstvo, z čoho vyplýva aj zaujímavý názov samotnej knihy (nič bližšie neprezradím!), a čo poriadne zamotá hlavy našej detektívnej partii, ale predsa len sú už chlapci starší a riešia iné veci a prežívajú už udalosti iným spôsobom. Hoci sa tiež zasmejete, ako to už pri autorových knihách býva zvykom, nastoľuje tiež závažné otázky a kniha sa tak nesie vo vážnejšej nálade.

Pojinko ju môže len a len odporúčiť. A obzvlášť, ak Vám učaroval diel prvý.

info:

ilustrácie: Walter Trier (pôvodné vtipné karikatúrne čiernobiele ilustrácie)

vydal: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014

počet strán: 176

trošičku širší formát, pevná väzba

ideálne pre čitateľov od 12+

ideálne pre chlapcov, ale páčiť sa môže aj dievčatám

Rojko + Chlapec, vtáčik a truhlár

Pojinkova téma:

Fantastika všedného dňa

Ahojte!

Dnes Vám Pojinko predstaví dve krásne knižky, ktoré vyšli celkom nedávno a krátko po sebe a niečo majú spoločné! Nie je to autor, ani príbeh.

Spája ich mágia!

Áno, tak veru, sú magické. Veď aj sa dá o nich povedať, že patria do žánru magického realizmu. Čo to je ten magický realizmus? Ja poviem, že taká fantastika všetkého dňa. Teda nie priamo fantasy, hoci ich dej je celkom iste fantazijný. Nečakajte kúzelníkov, drakov a tajuplné čarovné artefakty, skôr sny, ktoré sa menia na realitu. A naozaj alebo len vo fantázii hlavného hrdinu? 

Takéto príbehy sa dajú chápať totiž i ako podobenstvo a obraz ľudskej duše. So všetkými tajomnými zákutiami a ohromnými zázrakmi. Ak je fantasy vlastne rozprávkou pre tých, čo už nie sú tak celkom deťmi, alebo iba ak vo vnútri, tak magický realizmus je zas rozprávkou pre dospelých, ktorí sú ešte stále aspoň trochu deťmi... Oba žánre spája spoločná potreba autora i čitateľa pocítiť to niečo neuchopiteľné a kúzelné z predstáv, snov a fantázie a preniesť to aspoň prostredníctvom knihy do tohto sveta, prežiť to v našich životoch. Do šedého dňa vyliať spŕšku žiarivých farieb.

A už od čias Malého princa majú tieto príbehy vo zvyku čitateľa nielen okúzliť, ale aj ho poučiť. Povedať mu pravdu o svete, aby v ňom našiel miesto pre seba a aby tak spoznal i pravdu o sebe samom.

Poďme sa na tieto dve knižky pozrieť bližšie: 

Rojko - Ian McEwan

Vždy som plný očakávaní, keď autor veľkého formátu a všeobecného uznania, ktoré sa mu dostáva z radov dospelákov, napíše aj niečo pre decká. Výsledok je často veľmi dobrý a zakaždým aj veľmi zaujímavý. Ako upozorňujem už v úvode, a ako upozorňuje aj významný spisovateľ v úvode svojej knihy, nie je to tak celkom kniha pre deti, ale verím, že hĺbavejším deťom vo veku ranej puberty sa už môže zapáčiť a niektorí ju aj náležite ocenia, je však možno ešte vhodnejšia pre tých, ktorí si stále nosia toho rojčivého a zasneného chlapca (či dievča) v sebe i počas dospelosti. A aj pre tých, ktorí si budú vedieť a budú chcieť vychutnať náročnejšiu literatúru, ktorá je písaná jednoduchým a prístupným spôsobom.

Autor nám predstaví chlapca, ktorý rád sníva. A najradšej sníva s otvorenými očami. Vymýšľa si neuveriteľné príbehy alebo dotvára bežné, každodenné príhody, ktoré ho stretajú, na zvláštne a fantastické a stáva sa ich súčasťou. V niekoľkých poviedkach - rozprávaniach sa spolu s ním dostaneme do ríše skutočného neskutočna. Napríklad zistíme aké to je byť bábikou... alebo si vymeníme telo s kocúrom, pokúsime sa prekabátiť geniálneho zlodeja, dokonca sa premiestnime v čase a - bŕŕŕ, staneme sa na chvíľu dospelým ;)

Čo Vám ešte povedať... bol som očarený!

Knižka sa zaradila medzi Pojinkove najobľúbenejšie.

info:

vydal: Fragment, 2017

počet strán: 160

klasický formát, pevná väzba

vek: 10+

pre chlapcov, dievčatá i kocúrov ;)

Chlapec, vtáčik a truhlár - Matilda Woodsová

Táto kniha je pre zmenu zas debutom. A to debutom sľubným. Hádam každého navnadí na ďalšie autorkine diela... ktorých sa dúfam dočkáme čoskoro.

Oproti Rojkovi je to útly román so súvislým dejom, ktorý je zasadený "tam niekde" - do krajiny nášho sveta a predsa nenachádzajúceho sa v ňom, do bájnej krajiny, ktorá by spokojne mohla existovať, ibaže nejestvuje. Naozaj nie? Spôsob akým sú tu podané nevšedné javy je tak normálny a bežný, že vy uveríte. A budete sa chcieť presťahovať do Allory, do krajiny s vlastnými pravidlami, do krajiny s rozprávkovým "podnebím". Tam, kde pršia ryby na mesto, takže nikto nemusí byť hladný, kde domy žiaria ako drahokamy a je rajom pre maliarov, ktorí sa pokúšajú zvečniť tú nádhernú scenériu. Aj do tejto pokojnej krajiny ale zavíta morová epidémia a šikovný tesár Alberto, ktorému umrú blízki sa stáva truhlárom.

Žije osamelým a smutným životom, tak akoby zmierený so všetkým. Skôr prežíva než žije. To sa ale zmení, keď k nemu zavíta chlapec na úteku, ktorého sprevádza jeho kamarát pestrofarebný vtáčik.

Nebudem nič vyzrádzať, sami skúste odhaliť aká je chlapcova minulosť a aká bude budúcnosť našich troch spoločníkov.

Poviem už len toľko, že knižka je prekrásnym vyjadrením odvekej ľudskej túžby nájsť raj na zemi...

info:

ilustrácie: Anuska Allepuzová (umelecké ilustrácie vytvorené zvláštnou technikou, kde prevláda melancholická modrá farba a aj keď Pojinko nemôže povedať, že by sa mu priamo páčili, ale fascinovali ho a hodili sa tam)

vydal: Albatros, 2017

počet strán: 200

klasický formát, mäkká väzba

vek: 8 až 80+ rokov :)

pre chlapcov i dievčatá